Poznali sme ho všetci. Bol obyvateľom našej obce, žil s nami, bol  spoločníkom  nášho života. Narodil sa  29. apríla 1964 rodine Karola Martona. Pán Boh ho nezahrnul všetkými prednosťami zdravého človeka, ale sprevádzal ho svojou láskou na životnej ceste.

    V detstve vystriedal domovy pre mentálne postihnuté deti až kým nedosiahol schopnosti žiť so svojimi rodičmi a rodinou.  Denne sme sa s ním stretávali na uliciach obce, po ktorých kráčal od skorého rána a všímal si svojím spôsobom  dianie okolo seba. Nakukal do dvoroch, pristavoval sa pri rôznych zaujímavostiach a ľuďoch.

    Bol častým hosťom aj nášho dvora. Akonáhle zbadal niekoho na dvore, hneď vošiel a dal sa „do reči“ svojským spôsobom. Pozdraviť nevedel. Konverzoval jednou vetou ako – videl som pápeža; bola omša; bude omša?; doma Fedor ?; Maroš bil Helenku; a pod.  Rád mal hojdaciu lavicu, na ktorej vedel vysedieť a hojdať sa dlhé minúty.  Sledoval našu prácu v záhrade a pri spracovávaní ovocia či zeleniny. Všímal si všetko a reagoval úsečne ako to vedel pochopiť. Na otázku ako sa má, vždy odpovedal – dobre !  Čo robí tvoja mama ? – odpoveď :modlí sa ! 
    Smrť svojej mamy si veľmi nepripúšťal k srdcu. Pokladal to za samozrejmú vec, lebo bola „stará“. Mal ešte sestru Helenku, ktorá sa o neho príkladne starala.

    Nikdy nič nepýtal, ale zobral všetko, čo mu kto ponúkol na jedenie. Nevedel poďakovať, ale výraz jeho tváre bol dostatočným poďakovaním. Mal dobrú pamäť na mená. Bol častým hosťom našej kaplnky. Keď zbadal, že je otvorená, hneď vošiel a vedel vysedieť v nej cez celú sv. liturgiu, či inú pobožnosť. Verím, že jeho „zbožnosť“ bola milá Ježišovi.

Asi pred dvoma rokmi odišiel z obce so svojou sestrou Helenkou  do Kluknavy a tam 15.7. 2014 odovzdal dušu svojmu Stvoriteľovi.

     Som presvedčený, že teraz mu nič neprekáža v pravom poznaní Boha.

Nech ti je večná pamiatka, Tibor.  Ticho si odišiel z pozemského života, ticho spočívaj v náručí svojho Boha !