Sv. Kríž povýšený k verejnej úcte, v roku Pána 335 po jeho nájdení sv. Helenou

Sv. Helena vo Svätej zemi, v Jeruzaleme, v roku Pána 326 našla sv. Kríž, na ktorom zomrel Ježiš Kristus (Niektorí historici kladú nájdenie sv. Kríža na 14. september roku Pána 320).

Pohľad na Jeruzalem z Olivovej hory, z katolíckeho kostolíka Dominus flevit (Pán zaplakal), ktorý je postavený v tvare slzy nad miestom, kde podľa tradície náš Pán, Ježiš Kristus zaplakal nad Jeruzalemom (Lk 19, 41).

Zachovali sa pomerne včasné zmienky o tejto významnej veci. Tak sv. Cyril Jeruzalemský spomína v katechézach z r. 348 jestvovanie nájdeného sv. Kríža. Podobne na Západe písali už na konci 4. stor. o nájdení sv. Kríža sv. Rufín, sv. Ambróz Milánsky a sv. Paulín z Noly.

Keď bol nájdený sv. Kríž, nadšení veriaci chceli vzdať úctu tejto cennej relikvii, vidieť ju, dotknúť sa jej. Preto patriarcha Makárius sa aj s Krížom odobral na Golgotu, kde bol Kríž vyzdvihnutý k verejnej úcte ľudu. Patriarcha Makárius sa obracal na všetky strany, na východ i západ, na sever i na juh, a ukazoval ho všetkým ľuďom.

Sv. Kríž povýšený k verejnej úcte pri posviacke Baziliky Vzkriesenia 14. sept. roku Pána 335

Keď o deväť rokov neskôr – v roku Pána 335 – bola 13. septembra posvätená veľkolepá Konštantínova Bazilika Vzkriesenia na mieste Kristovho hrobu, nasledujúci deň – 14. september – sa slávil sviatok Povýšenia sv. Kríža (gréc. Ὕψωσις τοῦ Τιμίου Σταυροῦ, lat. Exaltatio Sanctae Crucis), v ktorom Východná cirkev od tých čias oslavovala nájdenie sv. Kríža.

Na kresťanskom Západe sa uchytil tento sviatok niekedy v čase pontifikátu sv. Gregora Veľkého (bol pápežom v r. 590-604).

Pútničky Egéria, ktorá v roku Pána 386 navštívila Jeruzalem, nám vo svojom spise zanechala správu o veľkolepom slávení tohoto dňa, v ktorom bol nájdený Spasiteľov sv. Kríž. Napísala:

„Posviackou sa volajú dni, keď chrám pod menom Martýrium na Golgote a chrám Vzkriesenia postavený na Božom hrobe, boli zasvätené Bohu. Posvätenie týchto dvoch chrámov sa slávi čo najveľkolepejšie, lebo v ten deň objavili Pánov Kríž. …Tieto slávnosti trvajú týždeň.“

Egéria nám vo svojom spise zanechala aj správu o uctievaní Spasiteľovho sv. Kríža na Veľký Piatok:

„Na Veľký Piatok o ôsmej hodine ráno veriaci, čo strávili noc v Getsemanskej záhrade a už vyšli v procesii na Golgotu, aby počuli čítať pašie a biskupovu kázeň, zhromažďujú sa pred kaplnkou Kríža. Biskup si sadá na katedru. Pred neho dajú stôl, prikrytý obrusom. Prinesú veľký strieborný, pozlátený relikviár, vyberú z neho Kríž a nápis, ktorý položia na stôl. Biskup drží oboma rukami konce vzácneho Dreva; pri jeho boku z oboch strán diakoni držia prísnu stráž, zatiaľ čo veriaci s katechumenmi predstupujú po jednom, uklonia sa, pobozkajú Kríž a vzdiaľujú sa. Každý má možnosť dotknutia Kríža a nápisu čelom a očami a hneď sa vzdialiť. Nikto nesmie po nich siahnuť rukou.“

Sv. Helena po nájdení sv. Kríža ho rozdelila na tri časti. Jednu časť z neho poslala svojmu synovi do Carihradu. Ďalšiu časť spolu s pravou polovicou nápisu, ktorý visel na Spasiteľovom Kríži (Jn 19, 19 – 20) vzala so sebou do Ríma, kde boli tieto vzácne relikvie spolu s ďalšími relikviami umučenia Pánovho a zemou z Golgoty uložené do novopostavenej Baziliky nazvanej svätý Kríž v Jeruzaleme. Poslednú, tretiu časť sv. Kríža, spolu s ľavou polovicou nápisu, ktorý označoval na Spasiteľovom Kríži Jeho vinu sv. Helena ponechala v Jeruzaleme.

Sv. Kríž povýšený k verejnej úcte po jeho získaní z rúk Peržanov roku Pána 629

Táto tretia časť sv. Kríža ostala v Jeruzaleme až do roku Pána 614. Vtedy kráľ Perzie Chosroes II. povstal proti oslabenému východnému rímskemu cisárstvu, strašne spustošil Mezopotámiu a časť Sýrie, zaujal kvitnúce kresťanské mestá Edesu a Cézareu v Kapadócii a prepadol aj Palestínu. Meč pohanských Peržanov tam hrozne vyčínal. Koho nezavraždili, stal sa otrokom. Kňazov, mníchov a mníšky v Jeruzaleme neľudsky umučili a iba ctihodného patriarchu Zachariáša ponechali pri živote. Medzi mnohými pokladmi pohania vzali aj relikviu sv. Kríža, uložili ju do skrine, patriarcha Zachariáš musel skriňu svojím prsteňom zapečatiť a potom ho aj s relikviou odvliekli do Ktesifonu. Chosroes II. dobre vedel, že kresťania majú v úcte drevo Kríža, a dúfal, že mu zaň i za patriarchu Zachariáša vyplatia veľké výkupné.

Keď pohan mečom a ohňom spustošil aj Egypt a zmocnil sa opevneného kartága, východorímsky cisár Herakleios (610 – 641) poslal k nemu vyslancov s prosbou o mier. Pyšní pohanský kráľ ani nepripustil k sebe kresťanských vyslancov a Herakleiovi odkázal:

„Nech Rimania nečakajú prímerie dovtedy, kým ukrižovaného človeka uznávajú za Boha a kým sa nebudú klaňať slnku.“

Carihradský patriarcha Sergius povzbudzoval cisára, aby sa vzmužil, napadol surového pohana a pokoril jeho pýchu.

Cisár zhromaždil svojich popredných bojovníkov, vzal do ruky kríž a prisahal:

„Neopustím vás až do svojej smrti a budem s vami bojovať kým zaťatý nepriateľ svätého náboženstva nebude pokorený.“

To isté prisahali kresťanskí vojaci. Cisár odohnal od seba nezákonitú manželku, obliekol sa do kajúceho rúcha a Chosroovi II. vypovedal vojnu. Postavil sa na čelo svojho oduševneného vojska a niesol pred ním zástavu s obrazom Pána Ježiša Krista. Hoci mal málo vojska, predsa čoskoro vydobil Arménsko a hneď zatým mesto Gazall, v ktorom zrúcal pohanský chrám, zasvätený slnku i skvostný palác Chosroov. S kresťanskej lásky daroval slobodou 50-tisíc zajatým Peržanom a postaral sa o zaopatrenie ľudu, veľmi trpiaceho vojnou. Peržania si obľúbili Herakleia a modlili sa k Bohu, aby ich čím skôr oslobodil od krvilačného Chosroa.

Cisár postupoval za utekajúcim zúrivcom, až ho dňa 12. decembra roku Pána 628 dohonil pri zrúcaninách niekdajšieho mesta Ninive a zvíťazil nad ním v krvavej bitke, v ktorej padol hlavný perzský vojvodca Rezastes. Porazený Chosroes utekal vo svojej krajine s mesta do mesta a vláčil so sebou jeruzalemského patriarchu Zachariáša a pozostatky sv. Kríža. Herakleios ho prenasledoval, ničil jeho pevnosti, ale obyvateľom neublížil a zajatých prepúšťal na slobodu, hoci divý Chosroes ukrutne trýznil a vraždil všetkých kresťanov, čo mu padli do rúk. Sami Peržania nenávideli tyranského kráľa a siahali mu na život. Napokon sa utiahol do opevneného mesta Seleucia na rieke Tigris. Tam dostal červienku; vtedy ustanovil za svojho nástupcu Medarsesa, syna svojej otrokyne. Keď sa kráľov prvorodený syn Sisroes dozvedel, že otec ho vydedil a zbavil trónu, vzbúril sa proti nemu, uväznil ho a dal ho ukrutne zavraždiť. Ako on kedysi zavraždil svojho otca, teraz aj jeho zavraždil vlastný syn.

Keď sa potom Sisroes stal perzským kráľom požiadal Herakleia o mier. Vrátil Rimanom otcom odňaté krajiny, kresťanov prepustil na slobodu a medzi nimi aj patriarchu Zachariáša, vrátil aj drahocenné poklady, ktoré jeho ukrutný otec odvliekol zo Svätej zeme, medzi nimi aj zapečatenú skriňu so sv. Krížom. Cisár Herakleios ju naložil na skvostný voz, do ktorého boli zapriahnuté štyri krotké slony a šiel s patriarchom Zachariášom v slávnostnom sprievode do Jeruzalema, aby zasa povýšil sv. Kríž na Golgote a poďakoval sa Bohu za vydobyté víťazstvo.

Cisár Herakleios si zaumienil, že on sám odnesie sv. Kríž na Golgotu. Celý vyzdobený zlatom a drahokamami vzal si ho na ramená a vykročil z Olivovej hory smerom ku Golgote, k chrámu Pánovho vzkriesenia. Keď sa ale priblížil k bráne vedúcej na Golgotu nedokázal cez ňu prejsť. Zastavila ho nejaká neviditeľná sila a napriek všetkému svojmu úsiliu nemohol urobiť ďalej ani krok. Čím viac sa usiloval urobiť krok dopredu, tým väčšmi sa cítil ako prikovaný na mieste. Vyvolalo to všeobecný úžas.

Vtedy povedal biskup Zachariáš cisárovi:

„Hľa, ty kráčaš vo svojich cisárskych šatách a Kristus bol biedne zaodiaty. Ty máš na hlave drahocenný diadém a on bol ovenčený tŕňovou korunou, ty ideš obutý a on tu kráčal bosý.“

Vtedy sa cisár Herakleios okamžite zobliekol zo svojich honosných cisárskych šiat a zobul sa. Až potom, keď bol cisár Herakleios zaodetý do prostého rúcha a bosí mu neznáma sila, ktorá ho dovtedy zadržiavala dovolila bez ťažkostí vyniesť Kristov sv. Kríž na Golgotu, kde bol opäť povýšený k verejnej úcte nábožných veriacich.

(Z príhody, v ktorej cisár Herakleios mohol niesť Spasiteľov sv. Kríž, až keď bol zaodetý do prostého rúcha a bosí, sa aspoň čiastočne odvodzuje obrad, pri ktorom sa pápež na Veľký piatok, bez slávnostného rúcha a bosý odoberie ku Krížu, aby ho pobozkal.)

Tak sa vzácna relikvia Spasiteľovho sv. Kríža opäť vrátila do Jeruzalema a bola naspäť uložená v Bazilike Vzkriesenia, z ktorej ju pred 15 rokmi ulúpili Peržania. To sa stalo roku Pána 629.

Na kresťanskom Západe vznikol na pamiatku získania relikvie sv. Kríža z rúk Peržanov v roku Pána 629 osobitný sviatok, ktorý sa slávil 14. septembra na sviatok Povýšenia sv. Kríža. Spomienku na nájdenie sv. Kríža sa presunula na 3. mája. Po liturgickej reforme po II. Vatikánskom koncile bol sviatok Nájdenia sv. Kríža oslavovaný 3. mája zrušený a naspäť včlenený do sviatku Povýšenia sv. Kríža.

A tak, v súčasnosti, po liturgickej reforme po II. Vatikánskom koncile, 14. septembra na sviatok Povýšenia sv. Kríža oslavujeme Spasiteľov sv. Kríž, jeho nájdenie sv. Helenou v roku Pána 326, ako aj jeho získanie z rúk Peržanov späť do rúk kresťanov, v roku Pána 629.

O niekoľko rokov po tom, ako kresťania v roku Pána 629 získali späť vzácnu relikviu Spasiteľovho sv. Kríža z rúk Peržanov, mohamedánski Saracéni zaujali Jeruzalem. Aby časť sv. Kríž z Jeruzalema zasa nepadla do rúk nepriateľov Krista a nebola potupená, preniesli ju do Carihradu. Z tejto časti sv. Kríža, i z tej, ktorá sa tam opatrovala od čias cisára Konštantína Veľkého, udeľovali východní rímsky cisári čiastočky západoeurópskym panovníkom a významným ľuďom, ktorý ich ako najdrahší poklad ukladali do chrámov a vrúcne uctievali.

Podľa náhľadu odborníkov všetky čiastočky spolu zo Spasiteľovho sv. Kríža , ktoré sú rozptýlené po celom svete, zďaleka nepostačujú na to, aby vytvorili 3 – 4 metrový kríž.