Láska vliata, čistá a duchovná, ktorou Boha nadovšetko milujeme, je základom zásluh pre blaženosť

láska, ako mieni svätý Augustín, buduje dve obce. Láska k Bohu, smerujúca až k pohŕdaniu sebou samým, buduje obec Božiu, to znamená Cirkev bojujúcu a dokonca aj víťaznú. Ale láska k sebe, smerujúca až k pohŕdaniu Bohom, tvorí obec diablovu, cirkev zlých, babylonské a antikristovo kráľovstvo.Teda láska vliata, čistá a duchovná, ktorou Boha nadovšetko milujeme a tiež seba samých v Bohu, je základom zásluh a prameňom každého záslužného a cnostného diela. Hriešna samoľúbosť, ktorá je nezriadenou láskou k sebe samému, je začiatkom všetkých nerestí.

Kto si teda želá záslužne napredovať, rýchle nadobudnúť dokonalosť a dostať sa do Neba, nech sa snaží mnohými zásluhami sám seba milovať v Bohu. Taký si musí priať, hľadať a prijímať všetky tie veci, ktoré sú mu viac nutné alebo užitočné, aby sa Bohu páčil, a tak dosiahol blažené pozeranie na neho.

Taký sa musí tešiť z protivenstiev a ťažkostí a zo všetkého, čo telu spôsobuje nepríjemnosti. Musí byť rád, keď ho karhajú a poúčajú, keď ním pohŕdajú, posmievajú sa mu a nesmie sa vzoprieť znášaniu bezprávia, naopak všetko toto mu musí spôsobovať radosť. Ten musí slúžiť Bohu bez prestania, s horlivosťou a úctivosťou, často sa musí pred Bohom a blížnymi pokorovať a chcieť všetok svoj čas užitočne využiť. A čím dokonalejšie toto všetko splní, tým tichším, trpezlivejším, horlivejším, pokornejším a miernejším sa vo všetkom stane.

Dionýz Kartuzián – O posledných veciach človeka: Smrť, Boží súd, Peklo a Nebo