Musíme sa ponáhľať tam, kde budeme šťastne žiť bez konca. Keď tak milujeme tento biedny, vratký, neistý a pomíňajúci sa život, v ktorom žijeme v tak veľkom nebezpečenstve, žijeme s takou veľkou námahou a s hriechom, tak oveľa viac máme milovať onen život, v ktorom s najväčšou bezpečnosťou, pokojom a čistotou budeme žiť naveky.

Aký si myslíte, že tam bude jas duší, keď slnečným jasom bude svietiť jas tiel spravodlivých v kráľovstve Otca? To je kráľovstvo všetkých kráľovstiev, kráľovstvo všetkých vekov, vlasť vyvolených. O tej čítame v legende preblažených a presvätých mučeníkov kňaza Epikteta a mnícha Astiona:

„Bohatstvo blažených sa nazýva rajom. Ich obydlia sú postavené zo svetla, ich život je Boh, ich bytie je nesmrteľné. Na ich hlavách žiaria koruny z najčistejšieho zlata, ozdobené drahokamami. Ich vládcom a kráľom je Boh bohov, jeho služobníci sú anjeli svetla, rada toho kráľa je najslávnejšia, jednu jej polovicu tvoria proroci a druhú apoštoli. Táto ríša má meno Krista – mesto. V ňom vyniká podivuhodný muž menom Dávid, majúci desaťstrunovú citaru. Neustále vyzýva všetkých obyvateľov v tomto meste ku chvále samotného kráľa, hovoriac: „Chváľte Pána na nebesiach, chváľte ho na výsostiach. Chváľte ho všetci jeho anjeli, chváľte ho všetky jeho sily.“

Dionýz Kartuzián – O posledných veciach človeka: Smrť, Boží súd, Peklo a Nebo