Že
slová prisľúbenia musíme brať vo vlastnom, doslovnom zmysle, to
jasne vidíme i z toho, že Ježiš svojim poslucháčom toto ich
chápanie nevytýkal, ale správnosť tohto ich chápania potvrdzoval
vždy silnejšími a jasnejšími slovami, hovoriac: „Zaiste,
zaiste hovorím vám: ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť
jeho krv, nebudete mať v sebe život! Kto požíva moje telo…“
Tieto
ďalšie Kristove vysvetlenia brali poslucháči doslovne a následkom
toho od neho odišlo viacero jeho učeníkov, lebo „tvrdá je táto
reč“. Ježiš nenapráva ich chápanie ako mylné, ale zostáva
pri vlastnom zmysle svojich slov a kvôli pravde sa odvoláva na
svojho nebeského Otca, hovoriac: ,,A čo keď uvidíte Syna človeka
vstupovať tam, kde prv bol, (či potom uveríte?).“
Alebo
či aj potom budete pochybovať, že vám môžem dať svoje telo za
pokrm a svoju krv za nápoj, keď vám svojím nanebovstúpením
dokážem, že som Boh?
Božský
Spasiteľ ďalej hovorí: „Duch je, ktorý oživuje, telo nič
neprospieva. Slová, ktoré som vám ja hovoril, sú duch a život.“
Týmito slovami Ježiš odmieta drsné chápanie svojej reči, že by
svoje telo chcel porezať na kusy, aby ho ako iné mŕtve mäso mohol
predkladať na jedenie a svoju krv v jej prirodzenej podobe dávať
na pitie. Lebo požívanie mŕtveho tela i krvi Ježiša Krista by
nič neosožilo, ale telo i krv Ježiša Krista oživené Duchom,
spojené s božstvom, prítomné pôsobením ducha a oslávené,
pôsobia život. Toto Spasiteľove vysvetlenie mnohých jeho učeníkov
neuspokojilo, lebo Ježiš i vtedy rozhodne zostáva pri tom, čo
povedal, že človek musí jesť jeho telo a piť jeho krv.
Keď
preto od neho odišlo mnoho učeníkov, povedal apoštolom: „Či i
vy chcete odísť pre tú ,,tvrdú reč?“ A tak znovu potvrdil, že
jeho slová sa majú brať vo vlastnom zmysle, ako ich všetci jeho
poslucháči chápali.
P.
Heinrich Müller S. V. D. – Obeta omše svätej, čiže prameň
všetkých milostí
