Často v dnešnej dobe počúvam ponosy na život v našich fabrikách, prevádzkach a vôbec v pracovnom pomere. Majitelia a vedúci vidia vo svojich zamestnancoch len čísla na výplatných listinách. Dostal sa mi do rúk článok z českej tlače. Upravil som ho a myslím, že tých, ktorí to budú čítať osloví a azda aj "napraví".
Môj
najlepší šéf.
„Pred mnohými rokmi
som nastúpil do jednej malej, ale
znamenitej tlačiarne,“ rozpráva starší skúsený pracovník tlačiarne. „taká prestížna tlačiarnička to bola. Nemala veľa zákaziek, ale čo urobila,
ako by to „pohladili anjeli“, ako sa vyjadril jeden náš zákazník. Krásne
umelecké tlače, reprodukcie stopercentne
zodpovedajúce originálu, litografie a podobné lahôdky, ktoré mňa,
zvyknutého na veľkú novinársku tlačiareň,
priam okúzľovali.Náš šéf bol človek,
ktorý ma poznamenal na celé ďalšie roky. Sú ľudia, ktorí sú „prešpikovaní“ akousi vľúdnou
životnou filozofiou. Vyžaruje to z celého ich konania. Nespočíva to len
v slovách , ale i v pohyboch, kadencii reči, v pohľadoch, v ich chôdzi.
mimike, gestách. Ten ich nesebecký vzťah
k svetu – povedzme mu kresťansky. alebo nespojujme ho so žiadnou vieroukou
- je to čosi, čo im zrejme už bolo dané
do vienka. Keď som pracoval na
jednej zvlášť dôležitej a náročnej zákazke,
prišiel ku mne majiteľ tlačiarne a povedal mi: Priateľu, buďte tak láskavý a nachvíľu nechajte tú prácu a prejdite sa pozdĺž
rieky, pôjde vám to lepšie.
Urobil som tak
a práca mi skutočne išla lepšie, „od
ruky“.Vyrábal som práve podklady pre umeleckú reprodukciu obrazu - jarné krajiny- a majster asi usúdil,
že ak chcem farby čo najlepšie vystihnúť, musím jarnú krajinu vidieť. Rozumiete
mi? Jemu nešlo o nejaké splnenie
hodín pracovnej doby, on vedel že zharmonizovaný človek tvorí nielen omnoho
kvalitnejšie, ale tvorí aj ďaleko rýchlejšie, ako ten, ktorý nemá svoje sily sústredené.
Bolo to v čase veľkej krízy v tlačiarenstve
a ja som bol veľmi vďačný za to, že som toto miesto našiel. Mal som krátko
po svadbe, zariaďoval som si byt, mali sme malé dieťa a preto sa mi toto
miesto v neistej dobe zdalo ako zázračný prístav. Práca pre mňa bola zábavou. Vedel som, že sa všade
prepúšťa. Náš podnik bol tak špecializovaný a fungoval na vycibrených
zákazkách, preto som si o miesto strach nerobil. A stalo sa. Dobre
som vedel, že prácu robím výborne a šéf ma potrebuje. Manželka čakala druhé
dieťa, bývalo jej často zle, naše prvé dieťa
noci preplakalo, chodil som do práce nevyspatý a často poriadne
nevyspatý. Zrazu sa mi stalo,
že som v práci zaspal. Zaspal som nad veľmi dôležitou zákazkou, ktorú by
som mohol ľahko skaziť a ktorá mala byť zvlášť rýchlo odovzdaná
objednávateľovi. Vedel som a predsa som neudržal oči otvorené. Prebudil ma dotyk
na rameno. Chvíľu som si nevedel uvedomiť, čo sa robí. Toto poklepanie na rameno bolo ako súčasť
môjho sna. Otvoril som oči, párkrát mihol a ustrnul som..... Nado mnou opretý
o lakte nad rozpracovanou prácou sa skláňal môj šéf, majiteľ tlačiarne.
Ten deň ráno ma zvlášť upozorňoval ako je tá práca dôležitá. Prešla ma úzkosť,
akoby každou sekundou malo nastať
zemetrasenie, ktoré ma zmetie. Vedel som, že na moje miesto nájde okamžite
desať náhradníkov a vedel som, že to, čo som urobil, je neospravedlniteľné.
Ja ....zakoktal som a vstal som. Bolo mi jasné, že po takomto previnení mi
neostáva nič iné ako vziať z vešiaka klobúk a odisť. Pridať sa do toho predlhého radu hľadajúcich
prácu. „Pane,“ zaznelo mi
za chrbtom - otočil som sa a - „chcel som sa vás len opýtať koľko je hodín,
moje mi zastali.“ Šéf vytiahol z vrecka starodávne hodinky
a prezeral si ich. Pozrel som sa na svoje hodinky: „Desať hodín, presne.“
Dodnes si pamätám, že bolo presne na sekundu, desať hodín. „Ďakujem!“ Šéf sa na mňa usmial
a prechádzal ďalej miestnosťou.
Tých desať hodín, ktoré práve odbili, bolo časom, ktorý mi ukázal, čo je
to pochopenie človeka človekom. Veľkorysosť a múdrosť. Čo všetko mi mohol
vytknúť, vyčítať a na to by mal plné právo. A on sa len zľahka dotkol
môjho ramena. Opýtal sa. Usmial sa. V ten deň som
zostal v práci až do noci a pracoval som s najväčšou
precíznosťou. Keď som sa za tmy vracal domov bol som šťastný. Prácu som
odviedol znamenitú. A vedel som, že mám najlepšieho nadriadeného na svete. Keď človek vie, že ho šéf má rád, že mu verí, že si ho
váži, odvedie toľko práce ako nikto iný. Keď som neskoršie
pracoval vo veľkej dielni, spomínal som na starú partu, na to ako by sme sa boli nechali rozkrájať pre slávu našej firmy. Pokiaľ si vás zamestnávateľ váži a pokiaľ vám to vie dať najavo, bude
jeho firma vždy o niekoľko kôl pred tými firmami, ktoré vidia vo svojich
zamestnancoch len položky na výplatnej páske. Lekciu, ktorú mi dal šéf som si odniesol do
života. Prečo kričať, prečo nadávať, prečo vyčítať – i keby toto bolo
viackrát na mieste. Stačí položiť
človeku ruku vľúdne na rameno. a opýtať sa hoci aj koľko je hodín. Len tak
– nech už bude hodín koľko chce – bude váš čas láskavý a plný vykonaného
radostného diela, plný zmyslu i obetavosti.“