Poznali sme ho všetci. Bol obyvateľom našej obce, žil s nami, bol spoločníkom nášho života. Narodil sa 29. apríla 1964 rodine Karola Martona. Pán
Boh ho nezahrnul všetkými prednosťami zdravého človeka, ale sprevádzal ho
svojou láskou na životnej ceste.
V detstve vystriedal domovy
pre mentálne postihnuté deti až kým nedosiahol schopnosti žiť so svojimi
rodičmi a rodinou. Denne sme sa
s ním stretávali na uliciach obce, po ktorých kráčal od skorého rána
a všímal si svojím spôsobom dianie
okolo seba. Nakukal do dvoroch, pristavoval sa pri rôznych zaujímavostiach
a ľuďoch.
Bol častým hosťom aj nášho dvora. Akonáhle zbadal niekoho na dvore, hneď
vošiel a dal sa „do reči“ svojským spôsobom. Pozdraviť nevedel.
Konverzoval jednou vetou ako – videl som pápeža; bola omša; bude omša?; doma
Fedor ?; Maroš bil Helenku; a pod.
Rád mal hojdaciu lavicu, na ktorej vedel vysedieť a hojdať sa dlhé
minúty. Sledoval našu prácu
v záhrade a pri spracovávaní ovocia či zeleniny. Všímal si všetko
a reagoval úsečne ako to vedel pochopiť. Na otázku ako sa má, vždy
odpovedal – dobre ! Čo robí tvoja mama ?
– odpoveď :modlí sa !
Smrť svojej mamy si veľmi nepripúšťal
k srdcu. Pokladal to za samozrejmú vec, lebo bola „stará“. Mal ešte sestru
Helenku, ktorá sa o neho príkladne starala.
Nikdy nič nepýtal, ale zobral
všetko, čo mu kto ponúkol na jedenie. Nevedel poďakovať, ale výraz jeho tváre
bol dostatočným poďakovaním. Mal dobrú pamäť na mená. Bol častým hosťom našej
kaplnky. Keď zbadal, že je otvorená, hneď vošiel a vedel vysedieť v nej
cez celú sv. liturgiu, či inú pobožnosť. Verím, že jeho „zbožnosť“ bola milá
Ježišovi.
Asi pred dvoma rokmi odišiel z obce so svojou sestrou Helenkou do Kluknavy a tam 15.7. 2014 odovzdal
dušu svojmu Stvoriteľovi.
Som presvedčený, že teraz mu nič
neprekáža v pravom poznaní Boha.
Nech ti
je večná pamiatka, Tibor. Ticho si
odišiel z pozemského života, ticho spočívaj v náručí svojho Boha !