Musíme sa ponáhľať tam, kde budeme šťastne žiť bez konca. Keď tak milujeme tento biedny, vratký, neistý a pomíňajúci sa život, v ktorom žijeme v tak veľkom nebezpečenstve, žijeme s takou veľkou námahou a s hriechom, tak oveľa viac máme milovať onen život, v ktorom s najväčšou bezpečnosťou, pokojom a čistotou budeme žiť naveky.

Aký si myslíte, že tam bude jas duší, keď slnečným jasom bude svietiť jas tiel spravodlivých v kráľovstve Otca? To je kráľovstvo všetkých kráľovstiev, kráľovstvo všetkých vekov, vlasť vyvolených. O tej čítame v legende preblažených a presvätých mučeníkov kňaza Epikteta a mnícha Astiona:

„Bohatstvo blažených sa nazýva rajom. Ich obydlia sú postavené zo svetla, ich život je Boh, ich bytie je nesmrteľné. Na ich hlavách žiaria koruny z najčistejšieho zlata, ozdobené drahokamami. Ich vládcom a kráľom je Boh bohov, jeho služobníci sú anjeli svetla, rada toho kráľa je najslávnejšia, jednu jej polovicu tvoria proroci a druhú apoštoli. Táto ríša má meno Krista – mesto. V ňom vyniká podivuhodný muž menom Dávid, majúci desaťstrunovú citaru. Neustále vyzýva všetkých obyvateľov v tomto meste ku chvále samotného kráľa, hovoriac: „Chváľte Pána na nebesiach, chváľte ho na výsostiach. Chváľte ho všetci jeho anjeli, chváľte ho všetky jeho sily.“

Dionýz Kartuzián – O posledných veciach človeka: Smrť, Boží súd, Peklo a Nebo

16.6.2025 – 22.6.2025.

 Obeta na oltári je živým opakovaním obety na kríži.

Obeta na oltári je podľa svojej prirodzenosti a určenia živým opakovaním a neprestajným privlastňovaním obety na kríži. Preto ona túto nezatieňuje, ale tým viac ju stavia do čistého, najjasnejšieho svetla. Lebo o potrebe milosti, požehnania a spásonosnosti krvavej vykupiteľskej obety skutočne niet významnejšieho svedectva, ako svedectva ustavičného slávenia eucharistickej obety. Pri oltári totiž milióny naberajú a pijú z prameňa milosti obety na kríži bez toho, žeby jeho spásonosné vody vysychali alebo sa čo i len umenšovali.

Ak prehorká obeta Kristovej smrti na kríži má byť do našej mysle mimoriadne hlboko vštepená a má žiť v našej pamäti i v našom srdci bezo zmeny, tak čím by sa to dalo ľahšie a istejšie docieliť, ako ustavičným slávením eucharistie, pri ktorej sa nám mystickým vyliatím krvi živo a dojímavo predstavuje pred oči a v istom zmysle obnovuje krvavá obeta smrti so všetkým jej požehnaním? Kde býva nábožnosť k utrpeniu a smrti Pána Ježiša vyššie ctená a horlivejšie pestovaná, kde láska ku krížu a Ukrižovanému je silnejšie osvedčovaná a vrúcnejšie konaná, ako v lone katolíckej Cirkvi, v ktorej sa na tisícich oltároch každodenne krvavá Kristova smrť nekrvavo slávi, tajomne ohlasuje a ustavične pripomína?

Každý oltár je mystickou Kalváriou, na vrchu ktorej veje zástava kríža a pohliadnutie na ňu vážne otrasie veriacou dušou, ona vstúpi do seba a zvolá: „Lásku moju ukrižovali!“ Vezmite a odstráňte obetu na oltári a skôr alebo neskôr v nedohľadne zmizne i veľká obeta zmierenia, ktorá bola obetovaná na Golgote, a zároveň do viac alebo menej poľutovaniahodného zabudnutia upadne i osoba a veľké dielo Vykupiteľa.

P. Heinrich Müller S. V. D. – Obeta omše svätej, čiže prameň všetkých milostí