Obeta na oltári je živým opakovaním obety na kríži.

Obeta na oltári je podľa svojej prirodzenosti a určenia živým opakovaním a neprestajným privlastňovaním obety na kríži. Preto ona túto nezatieňuje, ale tým viac ju stavia do čistého, najjasnejšieho svetla. Lebo o potrebe milosti, požehnania a spásonosnosti krvavej vykupiteľskej obety skutočne niet významnejšieho svedectva, ako svedectva ustavičného slávenia eucharistickej obety. Pri oltári totiž milióny naberajú a pijú z prameňa milosti obety na kríži bez toho, žeby jeho spásonosné vody vysychali alebo sa čo i len umenšovali.

Ak prehorká obeta Kristovej smrti na kríži má byť do našej mysle mimoriadne hlboko vštepená a má žiť v našej pamäti i v našom srdci bezo zmeny, tak čím by sa to dalo ľahšie a istejšie docieliť, ako ustavičným slávením eucharistie, pri ktorej sa nám mystickým vyliatím krvi živo a dojímavo predstavuje pred oči a v istom zmysle obnovuje krvavá obeta smrti so všetkým jej požehnaním? Kde býva nábožnosť k utrpeniu a smrti Pána Ježiša vyššie ctená a horlivejšie pestovaná, kde láska ku krížu a Ukrižovanému je silnejšie osvedčovaná a vrúcnejšie konaná, ako v lone katolíckej Cirkvi, v ktorej sa na tisícich oltároch každodenne krvavá Kristova smrť nekrvavo slávi, tajomne ohlasuje a ustavične pripomína?

Každý oltár je mystickou Kalváriou, na vrchu ktorej veje zástava kríža a pohliadnutie na ňu vážne otrasie veriacou dušou, ona vstúpi do seba a zvolá: „Lásku moju ukrižovali!“ Vezmite a odstráňte obetu na oltári a skôr alebo neskôr v nedohľadne zmizne i veľká obeta zmierenia, ktorá bola obetovaná na Golgote, a zároveň do viac alebo menej poľutovaniahodného zabudnutia upadne i osoba a veľké dielo Vykupiteľa.

P. Heinrich Müller S. V. D. – Obeta omše svätej, čiže prameň všetkých milostí

Usilujte sa (...) o svätosť, bez ktorej nik neuvidí Pána. (Hebr 12, 4 – 7. 11 – 15)

Zmieňovať sa o svätosti je dnes riskantné. Jedným dychom nám naskočí slovo „svätuškár“. A zároveň máme pocit, že svätci boli dokonalí, od čoho my máme veľmi ďaleko. A tak sa táto téma rozoberie akurát počas slávnosti Všetkých svätých.
Svätý človek nie je ten, kto nerobí chyby a neuvedomuje si vlastné slabosti a limity, lebo už na ne vyzrel. Svätý je ten, kto si uvedomuje, že bytostne potrebuje Boha. A aj keď sám neraz dlho žije v tme, verí, že Boh vidí jeho. Verí, že nedosiahne svätosť sám, ale že ho k svätosti dovedie sám Boh. Jednoducho „padne do rúk živého Boha“ (Hebr 10, 31). Jediné, čo pre svätosť podľa kazateľa Maxa Lucada potrebujeme urobiť, je túžiť po nej. O ostatné sa postará Boh.
(zamyslenie Postoj)

Vždy sa s dôverou obracajme k Bohu.
Pán Ježiš nás poučuje, že vždy máme dôverovať Bohu – tak v potrebách duše, ako i tela. A vlastne preto nám hovorí, že keby niekto vstal v noci a išiel k svojmu spiacemu susedovi, aby ho poprosil o chlieb pre hosťa, ktorý nečakane prišiel, tak hoci by ten spiaci sa najprv protivil a karhal by prosiaceho za to, že jemu i jeho deťom prerušuje spánok, tak predsa nakoniec vstane a splní prosbu dotieravého, nie tak z lásky, ale aby sa ho zbavil.

Z  tohto príkladu robí Pán nasledujúci záver: „Proste a bude vám dané; hľadajte a nájdete; klopte a otvoria vám. Kedykoľvek budete o niečo prosiť môjho Otca v mojom mene, dostanete“.

Sv. Ján Mária Vianney, Kázne farára z Arsu