V každej sv. liturgii obnovuje osobný Boh-človek to, čo učinil pri poslednej večeri a na kríži. Sv. liturgia je vskutku a v pravde nič iné ako skutočné obnovenie poslednej večere a obety Ježišovej na kríži. Čo sa pri poslednej večeri a na Golgote pred viac než osemnásť storočiami raz stalo, teraz sa stáva každý deň na celom svete v každej sv. liturgii.

Ježiš Kristus v nej prináša seba, svoje božstvo i človečenstvo so všetkými svojimi zásluhami na obetu svojmu nebeskému Otcovi, aby nám, ako to učí Tridentský koncil (Sed. 22. hl. 1 a 2), skrze ňu v hojnej miere privlastnil ovocie svojej obety na kríži.
P. Heinrich Müller S. V. D. – Obeta omše svätej, čiže prameň všetkých milostí

I dnes hovorí Spasiteľ ľuďom, že sa klamú, keď sa chcú zaobísť bez neho, keď svoj posledný cieľ hľadajú v pozemských rozkošiach; prevracajú totiž stupnicu hodnôt alebo, ako to starší povedali, podriadenosť cieľov. V hmotnom poriadku chcú využiť poslednú kvapku zmyselných rozkoší, lebo si myslia, že týmto využívaním si vynahradia veľký nedostatok pozemských bohatstiev. Vymýšľajú stroje, každý deň dokonalejšie, aby ich akosť vyhovovala a zväčšovala zisk. To je ich posledný cieľ.

A čo nasleduje? Takáto nadvýroba nemá odbyt, nezužitkuje sa a ničí mnohých, lebo býva príčinou stávky robotníkov. Robotník potom je bez práce a s ním mnohí iní umierajú pre podvýživu. My tomu zvyčajne hovoríme: kríza! V skutočnosti je to viac ako kríza. Je to všeobecný stav, ktorý by nám mal ukázať veľmi mnoho, len keby sme mali oči a videli, ako hovorí Evanjelium. Človek vidí svoj posledný cieľ tam, kde ho niet: v pozemských rozkošiach, a nie v Bohu.

Réginald Marie Garrigou-Lagrange OP – K Bohu

Posväcujúca milosť – žriedlo nášho vnútorného života – nás činí naozaj Božími dietkami, lebo je účasťou na Božej prirodzenosti. My nemôžeme byť prirodzení synovia Boží ako Slovo, ale sme nimi skutočne milosťou a prijatím za synov.

Keď človek prijme nejaké dieťa za svoje, vnútorne ho nepremení, iba ho vyhlási za svojho dediča. Kým Boh, milujúc nás ako prijatých synov, pretvára nás, oživuje nás vnútorne účasťou na svojom vlastnom, Božom živote.

Réginald Marie Garrigou-Lagrange OP – K Bohu

Ľudské radosti v živote sú ako kamene v brode: neisté a vzdialené. Ak šliapneme na jeden, musíme rýchlo preskočiť na druhý, potom na ďalší, atď… Škoda, že tak málo ľudí vie, ako profitovať zo svojich sĺz a utrpenia!S kapitálom bolesti, ktorý nám život podáva, by sme mohli získať nespočetné zásluhy. Ale väčšina ľudí na to ani nepomyslí. Kríže, ktoré by im mohli byť zdrojom zásluh pre nebo a pre duše, sú pre nich len príležitosťou k netrpezlivosti a hriechu.Nesťažujeme sa a neútočíme na Boha hneď, ako sa nás dotkne bolesť? Pán Ježiš povedal svätej Gertrúde: „Bol by som veľmi rád, keby moji priatelia boli presvedčení, že ak ich niekedy nútim, aby mi s námahou slúžili, akoby na ich vlastný účet, robím to vždy len pre ich väčšie dobro. Chcel by som, aby vo svojich bolestiach videli dôkaz mojej otcovskej dobroty.“Raoul Plus SJ – Myšlienka zmierenia

Ak je niekto v hodine smrti zvádzaný k nedôvere, k malomyseľnosti alebo k zúfalstvu, je dobré, aby si spomenul na svoje zásluhy a tak si dodal nádeje i odvahy. Domnelé zásluhy však má pripočítať Bohu a jeho milosti a nie svojim silám. Nádej je totiž isté očakávanie budúcej blaženosti, ktorej sa dúfajúci z milosti Božej dočká pre svoje zásluhy. Preto svätý Gregor píše v 22. knihe Mravouky: „Kým žijeme, máme svoje dobré skutky vymazať z pamäti, aby sme nespyšneli, ale keď sa blíži smrť, máme si na ne často spomínať, aby nám dodávali dôveru a potláčali náš strach, ženúci nás do zúfalstva.“ Dionýz Kartuzián – O posledných veciach človeka.