V jednej legende sa hovorí o žobrákovi, ktorý žobral pri ceste, ktorou často prechádzal kráľovský koč. Raz, keď išiel po ceste správca kráľovského majetku s vozmi dávok, ktoré vybral pre kráľa od poddaných, všimol si žobráka a uľútostilo sa mu ho. Nechal zastaviť sprievod a zložiť pre neho malé vrecko pšenice. Žobrák sa potešil a hneď sa pobral domov. Cestou ho však stretol iný chudák, ešte biednejší ako on, a prosil ho, aby mu pomohol. Žobrák najskôr váhal, ale nakoniec sa predsa len rozhodol, že mu pomôže. Otvoril vrecko s pšenicou, vybral tri zrnká a dal ich chudákovi. Potom pokračoval v ceste. Po príchode domov, otvoril vrece, aby mohol pomlieť zrná a upiecť chlieb. Keď otvoril vrece, nemohol veriť vlastným očiam – na vrchu boli tri zlaté zrnká. Nesmierne sa zaradoval, ale hneď nato aj zosmutnel. Uvedomil si, že to sú zrnká, ktoré dal chudákovi. Keby mu bol dal viac, mal by teraz viac zlatých zŕn.  Je to legenda, ktorá nás učí, aby sme sa vedeli deliť. Avšak nevzťahuje sa len na náš postoj nezištného delenia sa s inými, ale i na modlitbu.

Modlime sa: Všemohúci Bože, daj nám milosť, aby sme modlitbou posväcovali všetko, čo konáme, a celý náš život sa stal jednou veľkou bohoslužbou na tvoju česť a slávu. Skrze Krista, nášho Pána.

Aké sú účinky úvahy o večnej blaženosti a túžby po nej?

Veď u teba je zdroj života a v tvojom svetle uvidíme svetlo.“ Pán a Spasiteľ na počiatku svojho učiteľského úradu hovoril: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ To dokazuje, že úvaha o nebeskom kráľovstve a túžba po ňom navádzajú človeka, aby konal pokánie.

Ak si totiž niekto pomyslí na to, aká veľká je sláva nebeského kráľovstva, musí mu byť ľúto, že tak veľkú slávu stratil a hneď sa kajá zo všetkých svojich hriechov, vyznáva ich a činí za ne zadosťučinenie, aby znova získal stratené šťastie.

Dionýz Kartuzián – O posledných veciach človeka: Smrť, Boží súd, Peklo a Nebo

Pánovi sa veľmi páči, keď kresťan pokojne znáša svoje kríže.

Istý kňaz kázal v nemocnici chorým – hovoril kázeň o utrpeniach. Ukazoval im, ako veľmi sa páči Bohu, keď kresťan pokojne znáša svoje kríže. Túto kázeň počúval človek, ktorý bol chorý už mnoho rokov. Po kázni tento človek zostal smutný a začal plakať. Kňaz sa ho pýtal, čo sa stalo, či mu niekto nespôsobil nejakú krivdu.

„Nie – odpovedal tento chorý – nemám výčitky voči nikomu, iba voči sebe samému.“ – „Ako to?“ – pýta sa udivený kňaz. – „Duchovný otče, toľko rokov som chorý a stratil som všetky zásluhy kvôli mojej netrpezlivosti. Keby som bol pokojne znášal chorobu, aké veľké poklady by som si odniesol do večného života!“

Sv. Ján Mária Vianney, Kázne farára z Arsu

Nestrácajme odvahu kvôli utrpeniu, námahe či chorobám – Boh pripravuje pre tých, čo z lásky k nemu trpia 

Nestrácajme odvahu, keď nás sužujú utrpenia, námahy, smútok a choroby. Nech nás vtedy potešuje a podporuje nádej Neba.

Keď sv. Simforiána viedli na mučenícku smrť, jeho matka mu hovorila: „Synku, pozri na Nebo, nestrať odvahu! Cesta do Neba je ťažká, ale krátka.“ Slová matky oživili v srdci dieťaťa nádej a Simforián s nebojácnou mužnosťou podstúpil smrť za svätú vieru.

Sv. František Saleský, oživený veľkou nádejou a dôverou v Boha sa nebál žiadneho prenasledovania. Uvedomoval si, že všetky utrpenia pochádzajú z Božieho dopustenia. Keď ho neprávom ohovárali, a on nestratil obyčajný pokoj ducha, lebo dúfal, že bude mať z toho úžitok jeho duša a bude to na väčšiu slávu Božiu. Modlil sa teda za tých, čo ho osočovali. A my tiež, keď zakúsime pohŕdanie, alebo budeme skúšaní iným spôsobom, neupadajme na duchu. Nezabúdajme, že sme učeníkmi Krista Pána, ktorého znevažovali a prenasledovali. V chorobách i smútku nezabúdajme na Boha.

Zo sv. Elzearda sa ľudia vysmievali a verejne si z neho robili žarty, on si so slzami v očiach pripomínal utrpenia Ježiša Krista a hovoril, že keby mu dokonca aj oči vylúpili, tak by sa nesťažoval, lebo pamätá na odmenu, ktorú Boh pripravuje tým, ktorí z lásky k Nemu trpia nevinné prenasledovania.

Sv. Ján Mária Vianney, Kázne farára z Arsu

Prečo sú viera, nádej a láska nazývané teologickými cnosťami? Stačí pre našu spásu ich obdržanie pri krste?

Viera, Nádej a Láska sa nazývajú teologickými cnosťami, pretože majú Boha ako svoj bezprostredný a najdôležitejší cieľ a sú ním vlievané. Teologické cnosti majú Boha za svoj bezprostredný cieľ tým spôsobom, že vierou veríme v Boha a veríme všetkému čo zjavil, nádejou dúfame, že budeme mať Boha a láskou milujeme Boha a v ňom milujeme seba a svojho blížneho.

Boh vo svojej dobrote vlieva do našej duše teologické cnosti, keď nás ozdobuje svojou milosťou posväcujúcou a tak sme boli pri prijatí krstu obohatení týmito cnosťami a spolu s nimi aj darmi Ducha Svätého. Pre toho, kto nadobudol užívanie rozumu, nestačí krst na dosiahnutie teologických cností, je tiež potrebné vykonávať časté skutky viery, nádeje a lásky.

Tridentský katechizmus sv. Pia X.