Ľudia v Nebi budú ako anjeli

„Pri vzkriesení sa ľudia nebudú ženiť, ani vydávať, ale budú ako Boží anjeli.“ Tieto slová povedal Pán Ježiš Kristus Saducejom. Týmito slovami potvrdzuje, že po súdnom dni a po všeobecnom vzkriesení ľudí, budú vyvolení a spravodliví podobní svätým anjelom. Z toho plynie, že ako Boh stvoril anjelov, aby večne požívali jeho Božstvo i nesmiernu dobrotu, tak pre ten istý cieľ určil aj ľudské pokolenie.

A tak sa v Nebeskom kráľovstve vytvára z anjelov a vyvolených ľudí jedna dokonalá a úplná víťazná Cirkev. Ako z jednotlivých anjelských chórov niektorí padli, tak zase do jednotlivých anjelských rádov a chórov budú dosadení niektorí vyvolení ľudia, aby takto vyplnili miesta po padlých anjeloch; tak to učí svätý Gregor v homílii o anjeloch

Donýz Kartuzián – O posledných veciach človeka: Smrť, Boží súd, Peklo a Nebo

Zlí kresťania trpia v Pekle viac ako neveriaci.

Je to naozaj tak, o čo kresťania lepšie poznajú Božie prikázania, o to ťažšie hrešia, keď ich prestupujú, a tak o to prísnejšie budú za to trestaní a o to ťažšie bude ich zavrhnutie. Právom sa tak deje pre ich nevďačnosť a pre ich neposlušnosť voči Bohu a ich tresty budú tým ťažšie, čím viac dobrodenia sa im od Pána Boha dostalo, lebo kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať.

O čo kresťania dôkladnejšie poznajú Božie prikázania, o to ťažšie hrešia a zasluhujú si bolestnejšie zavrhnutie. A čím viac a čím väčších dobrodení sa im od Boha dostalo, tým zavrhnutiahodnejšia je ich nevďačnosť a priestupok.

Najťažšie zavrhnutie dostanú predstavení, ktorí viedli zlý život a tí, ktorí pohoršili iných, áno, tí všetci sú toľkokrát hodní zavrhnutia, koľko ľudí pohoršili.

Dionýz Kartuzián – O posledných veciach človeka: Smrť, Boží súd, Peklo a Nebo

Z Apoštolskej konštitúcie pápeža Pia Dvanásteho Munificentissimus Deus.

Svätí otcovia a veľkí učitelia v homíliách a rečiach, ktoré mávali na sviatok Nanebovzatia Bohorodičky, hovorili o ňom ľudu ako o veci, ktorú veriaci už poznajú a prijímajú. Bližšie ho vysvetľovali a hlbšie zdôvodňovali jeho zmysel a podstatu a najmä do jasnejšieho svetla stavali, že sa týmto sviatkom nepripomína iba to, že mŕtve telo preblahoslavenej Panny Márie nepodľahlo nijakému porušeniu, ale aj jej víťazstvo nad smrťou a nebeské oslávenie podľa príkladu jej jednorodeného Syna Ježiša Krista.

A tak keď svätý Ján Damascénsky, ktorý je najslávnejším hlásateľom tejto zdedenej pravdy, porovnával telesné nanebovzatie požehnanej Božej Matky s jej ostatnými darmi a výsadami, s veľkou výrečnosťou povedal: „Patrilo sa, aby telo tej, ktorá si pri pôrode zachovala neporušené panenstvo, bolo aj po smrti uchované od akéhokoľvek porušenia. Patrilo sa, aby tá, ktorá nosila Stvoriteľa v lone ako dieťa, bývala v Božích príbytkoch. Patrilo sa, aby nevesta, s ktorou sa zasnúbil Otec, prebývala v nebeských komnatách. Patrilo sa, aby tá, ktorá sa dívala na svojho Syna na kríži a nastavila hruď meču bolesti, od ktorého bola uchránená pri pôrode, hľadela na neho, aj keď sedí pri Otcovi. Patrilo sa, aby Božia Matka vlastnila to, čo má jej Syn, a aby ju celé stvorenie uctievalo ako Božiu Matku a služobnicu.“

Svätý Germán Carihradský bol presvedčený, že telo Bohorodičky Panny Márie ostalo neporušené a že jeho nanebovzatie zodpovedá nielen jej božskému materstvu, ale aj zvláštnej svätosti jej panenského tela: „Ty sa zjavuješ, ako je napísané, ‚v kráse‘ (porov. Ž 45,14). Tvoje panenské telo je celé sväté, celé čisté, celé Božím príbytkom, a preto sa ani neskôr nemôže rozpadnúť na prach. Premenilo sa, keďže bolo ľudské, pre vznešený neporušiteľný život. Ale to isté je živé a veľmi slávne, neporušené a účastné na dokonalom živote.“

Iný veľmi starý spisovateľ tvrdí: „Teda preslávna Matka Krista, nášho Boha a Spasiteľa, darcu života a nesmrteľnosti, dostáva život od toho a v neporušiteľnom tele je naveky s tým, ktorý ju vzkriesil z hrobu a vzal k sebe, ako to vie iba on.

Keď si spomínam na detstvo, dospievanie, a mala by som odpovedať na  otázku, aké sú moje najkrajšie   spomienky z tohto obdobia, bez váhania by som povedala, že sú to chvíle, ktoré som prežila so svojou prababkou 

Alžbetou. Žila v malom domčeku. V kuchyni mala veľkú pec, posteľ a oproti, na stole pri okne, sochu Lurdskej Panny Márie.

Vždy keď som k nej prišla na návštevu, priniesla som kytičku kvetov a položila ich k soche. Rada som počúvala, keď mi rozprávala o živote svätých, o tom, ako sa mám správať k druhým, ako si mám chrániť a zachovať              čisté srdce. Ona ma naučila všímať si ľudí, ktorí potrebujú pomoc a konkrétne im pomáhať.

Mnohí k nej prichádzali na návštevu. Zvlášť si spomínam na jedného  chudobného. Volal sa Jožko. Bol zaostalý, zanedbaný. Moja prababička mu dala jesť postarala sa mu o odev a darovala mu čas na rozhovor. Odkladala mu každú maškrtu. Z toho, čo dostala, najskôr odložila pre druhých. Kto od nej odchádzal, odnášal si aspoň cukrík, malú čokoládku, či mandarínku... Učila nás obdarúvať druhých.

Keď do našej maličkej osady prichádzal kňaz, aby na prvý piatok navštívil a vyspovedal starých a chorých, vždy sa zastavil u mojej starkej, ktorá ho s úctou a modlitbou na perách čakala, pozerajúc sa do okna. V kredenci mal pán farár hrnček, z ktorého nepil nik, iba on. Čakalo ho teplé mlieko s pečivom a láskavé prijatie mojej starkej. Ako dieťa som ju pri tom pozorovala. Bola som fascinovaná touto
scénou preniknutou dôstojnosťou a úctou ku kňazovi. Návšteva pána farára bola pre ňu vždy sviatkom.

Keď ochorela a blížil sa koniec jej života, veľmi rada som u nej spávala. Spali sme spolu vo veľkej posteli, a hoci sa pri mne nevyspala, bola rada. Časom už nemohla chodiť a ležala v posteli. Nemohla ani čítať, a tak ma k nej mama poslala, aby som jej niečo čítala a potešila  u. Pamätám si, ako som si raz vzala tašku plnú rozprávkových kníh s peknými farebnými obrázkami a začala jej čítať prvú, druhú... Vtedy  som dostala životnú lekciu - keď mi s láskou povedala: „Prosím, nečítaj mi rozprávky, čítaj mi Sväté písmo.“ Odišla tíško, nežne, tak, ako sa hovorí, že odchádzajú duše milujúce Máriu. Zomrela 11. februára,
na sviatok Lurdskej Panny Márie, pred jej veľkou sochou, ktorá stála v kuchyni na stole. Pozerala sa na ňu celý čas s ružencom v rukách.Jej ďakujem za svedectvo pevnej viery, za túžbu po čistote srdca jednoduchosti a pokore. Ona ma naučila vážiť si kňazov, milovať ruženec a Pannu Máriu, všímať si chudobných, darovať to najlepšie darovať čas na rozhovor.

Keď som dospela, pochopila som, prečo chcela aby som jej čítala Sväté Písmo.
(Terézia zo Slovenska)