Teda treba často prosiť Boha o túto dôležitú cnosť, lebo keď ona vstúpi do našej duše, tak privedie so sebou celý zástup iných cností. Ona posvätí a očistí naše skutky od pozemských prvkov, ona zdokonalí dušu.

Sv. Augustín hovorí, že všetky cnosti sú obsiahnuté v láske a naopak, láska sa rozlieva v nich všetkých. Ona vedie k Bohu a dokonca najmenší ľudský skutok povyšuje na úroveň nadprirodzených zásluh.

Sv. Pavol, táto skvelá fakľa Cirkvi, krásne píše o tejto cnosti vo svojom liste Korinťanom:

Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal. A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo. (1Kor 13,1–3)

Sv. Ján Mária Vianney, Kázne farára z Arsu

Kto miluje, ten je oslobodený od hnevu, lebo sv. Pavol jasne hovorí (porov. 1Kor 13,4), že láska je trpezlivá a úprimná voči všetkým. Ešte máme ďaleko k tejto cnosti, ak sa často hneváme, nariekame, kričíme, niekoľko dní nosíme v srdci trpkosť! Poviete: „To je už moja povaha, že hovorím hlasnejšie a zahorím, ale v srdci nie som vôbec urazený.“ – Treba skôr povedať, že nemáte túto kráľovskú cnosť, ktorá je sladká a trpezlivá, že nie ste dobrí kresťania. Keby ste ju mali, tak by ste sa tešili z nepríjemností a zakusovaných krívd.

„Poškodili moje dobré meno!“ – Priateľu, toľkokrát si si zaslúžil svojimi hriechmi Peklo, a či ťa dobrý Boh netoleruje ešte na tomto svete? A ty by si chcel úctu?!

Sv. Ján Mária Vianney, Kázne farára z Arsu

Zháňať sa za ľudskou úctou a slávou je správaním pohanov.

Ak teda máme lásku, túto Bohu milú čnosť, tak nebudeme nasledovať pohanov, ktorí dobre robia iba svojim priateľom – tým, od ktorých čosi očakávajú –, ale budeme konať dobré skutky preto, aby sme sa páčili Bohu a aby sme vykúpili svoje hriechy. Nesmieme myslieť na to, či nám ľudia budú vďační alebo nie, či nám budú krivdiť alebo žehnať, či nami budú pohŕdať, alebo nás budú chváliť. Mnoho kresťanov sa riadi iba pozemskými pohnútkami. Ak dávajú almužnu alebo niekomu preukazujú službu a potom nevidia odplatu, tak sa zlostia a hovoria si, že boli nemúdri… Alebo robíte dobré skutky pre Boha, alebo pre svet!Ak sa zháňate za ľudskou úctou a slávou, tak sa správate ako pohania, ktorí sa za každý dobrý skutok dožadovali vďačnosti. Ale ak sa chcete páčiť Bohu a vykúpiť svoje viny, tak prečo ste smutní, že sa vám nedostalo uznania? Predsa odmenu očakávate iba od samého Boha. Musíte skôr ďakovať Stvoriteľovi zato, že sa vám odplácajú nevďačnosťou – predsa tým väčšia bude vaša odmena v Nebi. Či je to malé šťastie, že nám za drobné veci Boh odplatí večne? Áno, bratia moji, radi konajme dobré skutky hlavne tým, ktorí sa nám nemôžu odvďačiť – tým istejšie vtedy nájdeme zásluhy u Boha.

Sv. Ján Mária Vianney, Kázne farára z Arsu

Pán Ježiš vlastnými slovami potvrdzoval správnosť doslovného chápania

Že slová prisľúbenia musíme brať vo vlastnom, doslovnom zmysle, to jasne vidíme i z toho, že Ježiš svojim poslucháčom toto ich chápanie nevytýkal, ale správnosť tohto ich chápania potvrdzoval vždy silnejšími a jasnejšími slovami, hovoriac: „Zaiste, zaiste hovorím vám: ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život! Kto požíva moje telo…“

Tieto ďalšie Kristove vysvetlenia brali poslucháči doslovne a následkom toho od neho odišlo viacero jeho učeníkov, lebo „tvrdá je táto reč“. Ježiš nenapráva ich chápanie ako mylné, ale zostáva pri vlastnom zmysle svojich slov a kvôli pravde sa odvoláva na svojho nebeského Otca, hovoriac: ,,A čo keď uvidíte Syna človeka vstupovať tam, kde prv bol, (či potom uveríte?).“

Alebo či aj potom budete pochybovať, že vám môžem dať svoje telo za pokrm a svoju krv za nápoj, keď vám svojím nanebovstúpením dokážem, že som Boh?

Božský Spasiteľ ďalej hovorí: „Duch je, ktorý oživuje, telo nič neprospieva. Slová, ktoré som vám ja hovoril, sú duch a život.“ Týmito slovami Ježiš odmieta drsné chápanie svojej reči, že by svoje telo chcel porezať na kusy, aby ho ako iné mŕtve mäso mohol predkladať na jedenie a svoju krv v jej prirodzenej podobe dávať na pitie. Lebo požívanie mŕtveho tela i krvi Ježiša Krista by nič neosožilo, ale telo i krv Ježiša Krista oživené Duchom, spojené s božstvom, prítomné pôsobením ducha a oslávené, pôsobia život. Toto Spasiteľove vysvetlenie mnohých jeho učeníkov neuspokojilo, lebo Ježiš i vtedy rozhodne zostáva pri tom, čo povedal, že človek musí jesť jeho telo a piť jeho krv.

Keď preto od neho odišlo mnoho učeníkov, povedal apoštolom: „Či i vy chcete odísť pre tú ,,tvrdú reč?“ A tak znovu potvrdil, že jeho slová sa majú brať vo vlastnom zmysle, ako ich všetci jeho poslucháči chápali.

P. Heinrich Müller S. V. D. – Obeta omše svätej, čiže prameň všetkých milostí

Ako spoznať, či máme cnosť lásky k blížnemu?

Podľa čoho poznať, či máme túto dôležitú cnosť – cnosť, bez ktorej celá naša nábožnosť by bola divadlom?

1. Osoba, ktorá miluje, nevie čo je to pýcha, nechce panovať nad inými, nekritizuje konanie iných, nehovorí o ich správaní, nevyvyšuje sa a iných považuje za lepších od seba, nezlostí sa, keď je niekto viac ocenený ako ona. Keď ňou pohŕdajú, nesužuje sa, ale myslí si, že si zasluhuje ešte väčšie pohŕdanie. Osoba, ktorá má v srdci lásku, nezarmucuje iných, lebo láska je kráľovský plášť, ktorý zakrýva omyly spolubratov.

2. Človek, ktorý miluje, trpezlivo a odovzdane prijíma chorobu, nešťastia a všetky ťažkosti, lebo pamätá, že je hriešnikom a život na zemi nie je večný. Jób, vyhodený na smetisko, je spokojný a nezúfa, lebo v jeho srdci je láska Božia (porov. Jób 2,8). Tobiáš ranený slepotou nestráca pokoj duše, lebo vie, že svojím utrpením plní vôľu Božiu a pričiňuje sa o Jeho slávu (porov. Tob 2,11).

Sv. Ján Mária Vianney, Kázne farára z Arsu