Lebo Bohu nič nie je nemožné.“ (Lk 1, 37) 
Sme pri opise zvestovania. Archanjel Gabriel prišiel k Márii z Nazareta a oznámil jej Božie plány s ňou:
počne a porodí syna Ježiša, ktorý „bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho“. Táto epizóda priamo
nadväzuje na iné udalosti v Starom zákone, keď neplodné alebo staršie ženy zázračne porodili a ich deti
mali zohrať dôležitú úlohu v dejinách spásy. Tu Mária, hoci chce v plnej slobode prijať poslanie stať sa
matkou Mesiáša, uvažuje, keďže je panna, ako sa to stane. Gabriel ju uisťuje, že to nebude dielom človeka: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni.“ A dodáva: „Lebo Bohu nič nie je nemožné.“ 
„Lebo Bohu nič nie je nemožné.“ 
Toto uistenie, ktoré znamená, že žiadne Božie vyhlásenie alebo prísľub nezostane nesplnený – lebo pre neho nič nie je nemožné –, možno formulovať aj takto: s Bohom nič nie je nemožné. V gréckom texte tento významový odtieň: „s Bohom, v jeho blízkosti alebo spolu s ním“ vyjadruje jeho blízkosť k človeku. A skutočne, pre človeka alebo pre ľudí, keď sú spolu s Bohom a slobodne ho prijímajú, nie je nič nemožné.

V jednej legende sa hovorí o žobrákovi, ktorý žobral pri ceste, ktorou často prechádzal kráľovský koč. Raz, keď išiel po ceste správca kráľovského majetku s vozmi dávok, ktoré vybral pre kráľa od poddaných, všimol si žobráka a uľútostilo sa mu ho. Nechal zastaviť sprievod a zložiť pre neho malé vrecko pšenice. Žobrák sa potešil a hneď sa pobral domov. Cestou ho však stretol iný chudák, ešte biednejší ako on, a prosil ho, aby mu pomohol. Žobrák najskôr váhal, ale nakoniec sa predsa len rozhodol, že mu pomôže. Otvoril vrecko s pšenicou, vybral tri zrnká a dal ich chudákovi. Potom pokračoval v ceste. Po príchode domov, otvoril vrece, aby mohol pomlieť zrná a upiecť chlieb. Keď otvoril vrece, nemohol veriť vlastným očiam – na vrchu boli tri zlaté zrnká. Nesmierne sa zaradoval, ale hneď nato aj zosmutnel. Uvedomil si, že to sú zrnká, ktoré dal chudákovi. Keby mu bol dal viac, mal by teraz viac zlatých zŕn.  Je to legenda, ktorá nás učí, aby sme sa vedeli deliť. Avšak nevzťahuje sa len na náš postoj nezištného delenia sa s inými, ale i na modlitbu.

Modlime sa: Všemohúci Bože, daj nám milosť, aby sme modlitbou posväcovali všetko, čo konáme, a celý náš život sa stal jednou veľkou bohoslužbou na tvoju česť a slávu. Skrze Krista, nášho Pána.

Aké sú účinky úvahy o večnej blaženosti a túžby po nej?

Veď u teba je zdroj života a v tvojom svetle uvidíme svetlo.“ Pán a Spasiteľ na počiatku svojho učiteľského úradu hovoril: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ To dokazuje, že úvaha o nebeskom kráľovstve a túžba po ňom navádzajú človeka, aby konal pokánie.

Ak si totiž niekto pomyslí na to, aká veľká je sláva nebeského kráľovstva, musí mu byť ľúto, že tak veľkú slávu stratil a hneď sa kajá zo všetkých svojich hriechov, vyznáva ich a činí za ne zadosťučinenie, aby znova získal stratené šťastie.

Dionýz Kartuzián – O posledných veciach človeka: Smrť, Boží súd, Peklo a Nebo

Pánovi sa veľmi páči, keď kresťan pokojne znáša svoje kríže.

Istý kňaz kázal v nemocnici chorým – hovoril kázeň o utrpeniach. Ukazoval im, ako veľmi sa páči Bohu, keď kresťan pokojne znáša svoje kríže. Túto kázeň počúval človek, ktorý bol chorý už mnoho rokov. Po kázni tento človek zostal smutný a začal plakať. Kňaz sa ho pýtal, čo sa stalo, či mu niekto nespôsobil nejakú krivdu.

„Nie – odpovedal tento chorý – nemám výčitky voči nikomu, iba voči sebe samému.“ – „Ako to?“ – pýta sa udivený kňaz. – „Duchovný otče, toľko rokov som chorý a stratil som všetky zásluhy kvôli mojej netrpezlivosti. Keby som bol pokojne znášal chorobu, aké veľké poklady by som si odniesol do večného života!“

Sv. Ján Mária Vianney, Kázne farára z Arsu

Nestrácajme odvahu kvôli utrpeniu, námahe či chorobám – Boh pripravuje pre tých, čo z lásky k nemu trpia 

Nestrácajme odvahu, keď nás sužujú utrpenia, námahy, smútok a choroby. Nech nás vtedy potešuje a podporuje nádej Neba.

Keď sv. Simforiána viedli na mučenícku smrť, jeho matka mu hovorila: „Synku, pozri na Nebo, nestrať odvahu! Cesta do Neba je ťažká, ale krátka.“ Slová matky oživili v srdci dieťaťa nádej a Simforián s nebojácnou mužnosťou podstúpil smrť za svätú vieru.

Sv. František Saleský, oživený veľkou nádejou a dôverou v Boha sa nebál žiadneho prenasledovania. Uvedomoval si, že všetky utrpenia pochádzajú z Božieho dopustenia. Keď ho neprávom ohovárali, a on nestratil obyčajný pokoj ducha, lebo dúfal, že bude mať z toho úžitok jeho duša a bude to na väčšiu slávu Božiu. Modlil sa teda za tých, čo ho osočovali. A my tiež, keď zakúsime pohŕdanie, alebo budeme skúšaní iným spôsobom, neupadajme na duchu. Nezabúdajme, že sme učeníkmi Krista Pána, ktorého znevažovali a prenasledovali. V chorobách i smútku nezabúdajme na Boha.

Zo sv. Elzearda sa ľudia vysmievali a verejne si z neho robili žarty, on si so slzami v očiach pripomínal utrpenia Ježiša Krista a hovoril, že keby mu dokonca aj oči vylúpili, tak by sa nesťažoval, lebo pamätá na odmenu, ktorú Boh pripravuje tým, ktorí z lásky k Nemu trpia nevinné prenasledovania.

Sv. Ján Mária Vianney, Kázne farára z Arsu