Keď si spomínam na detstvo, dospievanie, a mala by som odpovedať na  otázku, aké sú moje najkrajšie   spomienky z tohto obdobia, bez váhania by som povedala, že sú to chvíle, ktoré som prežila so svojou prababkou 

Alžbetou. Žila v malom domčeku. V kuchyni mala veľkú pec, posteľ a oproti, na stole pri okne, sochu Lurdskej Panny Márie.

Vždy keď som k nej prišla na návštevu, priniesla som kytičku kvetov a položila ich k soche. Rada som počúvala, keď mi rozprávala o živote svätých, o tom, ako sa mám správať k druhým, ako si mám chrániť a zachovať              čisté srdce. Ona ma naučila všímať si ľudí, ktorí potrebujú pomoc a konkrétne im pomáhať.

Mnohí k nej prichádzali na návštevu. Zvlášť si spomínam na jedného  chudobného. Volal sa Jožko. Bol zaostalý, zanedbaný. Moja prababička mu dala jesť postarala sa mu o odev a darovala mu čas na rozhovor. Odkladala mu každú maškrtu. Z toho, čo dostala, najskôr odložila pre druhých. Kto od nej odchádzal, odnášal si aspoň cukrík, malú čokoládku, či mandarínku... Učila nás obdarúvať druhých.

Keď do našej maličkej osady prichádzal kňaz, aby na prvý piatok navštívil a vyspovedal starých a chorých, vždy sa zastavil u mojej starkej, ktorá ho s úctou a modlitbou na perách čakala, pozerajúc sa do okna. V kredenci mal pán farár hrnček, z ktorého nepil nik, iba on. Čakalo ho teplé mlieko s pečivom a láskavé prijatie mojej starkej. Ako dieťa som ju pri tom pozorovala. Bola som fascinovaná touto
scénou preniknutou dôstojnosťou a úctou ku kňazovi. Návšteva pána farára bola pre ňu vždy sviatkom.

Keď ochorela a blížil sa koniec jej života, veľmi rada som u nej spávala. Spali sme spolu vo veľkej posteli, a hoci sa pri mne nevyspala, bola rada. Časom už nemohla chodiť a ležala v posteli. Nemohla ani čítať, a tak ma k nej mama poslala, aby som jej niečo čítala a potešila  u. Pamätám si, ako som si raz vzala tašku plnú rozprávkových kníh s peknými farebnými obrázkami a začala jej čítať prvú, druhú... Vtedy  som dostala životnú lekciu - keď mi s láskou povedala: „Prosím, nečítaj mi rozprávky, čítaj mi Sväté písmo.“ Odišla tíško, nežne, tak, ako sa hovorí, že odchádzajú duše milujúce Máriu. Zomrela 11. februára,
na sviatok Lurdskej Panny Márie, pred jej veľkou sochou, ktorá stála v kuchyni na stole. Pozerala sa na ňu celý čas s ružencom v rukách.Jej ďakujem za svedectvo pevnej viery, za túžbu po čistote srdca jednoduchosti a pokore. Ona ma naučila vážiť si kňazov, milovať ruženec a Pannu Máriu, všímať si chudobných, darovať to najlepšie darovať čas na rozhovor.

Keď som dospela, pochopila som, prečo chcela aby som jej čítala Sväté Písmo.
(Terézia zo Slovenska)

Dnes náš Pán Ježiš Kristus vystúpil do neba. Nech s ním vystúpi aj naše srdce.  Prečo sa aj my nenamáhame na zemi tak, aby sme vierou, nádejou a láskou, ktoré nás s ním spájajú, už teraz odpočívali s ním v nebi? On je už tam, ale je aj s nami. My sme ešte tu, ale sme aj s ním. On je s nami skrze svoje božstvo, moc a lásku. My s ním nemôžeme byť skrze božstvo, ako je on s nami, ale láskou môžeme, a to láskou k nemu.  On neodišiel z neba, keď odtiaľ zostúpil k nám; a neodišiel ani od nás, keď zasa vystúpil do neba. Že bol aj tam, keď bol tu, sám potvrdzuje takto: „Nik,“ hovorí, „nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka, ktorý je v nebi.“      Toto povedal, vychádzajúc z dôvodov jednoty: lebo on je našou Hlavou a my sme jeho telom. Teda nemohol to urobiť nik, iba on, lebo aj my sme on, veď on je pre nás Synom človeka a my skrze neho Božími synmi.Tak totiž hovorí Apoštol: „Lebo ako je jedno telo a má mnoho údov, ale všetky údy tela sú jedno telo, hoci je ich mnoho, tak aj Kristus.“Nehovorí: „Tak Kristus,“ ale: „Tak aj Kristus.“ Teda Kristus, to je mnoho údov, ale jedno telo.

(Sv. Augustín)

 Týmito slovami sa Ježiš prihovára každému jednému z nás. Chce, aby sme svoju dôveru vložili do jeho vernosti, aby sme verili jeho prísľubu nebeského domova. Veľakrát sme jeho vernosť mohli vidieť v jeho dare milosrdenstva. Ale svoju vieru si často musíme vybojovať vo chvíľach skúšok, protivenstiev a utrpenia. Každý jeden z nás má svoju vlastnú cestu, po ktorej musí kráčať, no Ježišove slová môžu pozdvihnúť naše srdce, keď uvažujeme nad domovom, ktorý na nás čaká. Nech sa ti srdce nevzrušuje. V dome môjho Otca je veľa príbytkov. Aj ty putuješ do príbytku, ktorý pre teba Ježiš pripravil – každý deň, s každým tvojím rozhodnutím milovať a nasledovať ho. Vždy, keď si pripomínaš svoju vieru v Pána, vždy, keď sa k nemu obraciaš so svojimi radosťami a trápeniami, jeho slová ti dodávajú nádej a roznecujú v tebe plameň očakávania.
               Nech sa ti srdce nevzrušuje. Ježiš je pripravený viesť ťa k Otcovi.
(skrátené zo SMN)