Zháňať sa za ľudskou úctou a slávou je správaním pohanov.

Ak teda máme lásku, túto Bohu milú čnosť, tak nebudeme nasledovať pohanov, ktorí dobre robia iba svojim priateľom – tým, od ktorých čosi očakávajú –, ale budeme konať dobré skutky preto, aby sme sa páčili Bohu a aby sme vykúpili svoje hriechy. Nesmieme myslieť na to, či nám ľudia budú vďační alebo nie, či nám budú krivdiť alebo žehnať, či nami budú pohŕdať, alebo nás budú chváliť. Mnoho kresťanov sa riadi iba pozemskými pohnútkami. Ak dávajú almužnu alebo niekomu preukazujú službu a potom nevidia odplatu, tak sa zlostia a hovoria si, že boli nemúdri… Alebo robíte dobré skutky pre Boha, alebo pre svet!Ak sa zháňate za ľudskou úctou a slávou, tak sa správate ako pohania, ktorí sa za každý dobrý skutok dožadovali vďačnosti. Ale ak sa chcete páčiť Bohu a vykúpiť svoje viny, tak prečo ste smutní, že sa vám nedostalo uznania? Predsa odmenu očakávate iba od samého Boha. Musíte skôr ďakovať Stvoriteľovi zato, že sa vám odplácajú nevďačnosťou – predsa tým väčšia bude vaša odmena v Nebi. Či je to malé šťastie, že nám za drobné veci Boh odplatí večne? Áno, bratia moji, radi konajme dobré skutky hlavne tým, ktorí sa nám nemôžu odvďačiť – tým istejšie vtedy nájdeme zásluhy u Boha.

Sv. Ján Mária Vianney, Kázne farára z Arsu

Pán Ježiš vlastnými slovami potvrdzoval správnosť doslovného chápania

Že slová prisľúbenia musíme brať vo vlastnom, doslovnom zmysle, to jasne vidíme i z toho, že Ježiš svojim poslucháčom toto ich chápanie nevytýkal, ale správnosť tohto ich chápania potvrdzoval vždy silnejšími a jasnejšími slovami, hovoriac: „Zaiste, zaiste hovorím vám: ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život! Kto požíva moje telo…“

Tieto ďalšie Kristove vysvetlenia brali poslucháči doslovne a následkom toho od neho odišlo viacero jeho učeníkov, lebo „tvrdá je táto reč“. Ježiš nenapráva ich chápanie ako mylné, ale zostáva pri vlastnom zmysle svojich slov a kvôli pravde sa odvoláva na svojho nebeského Otca, hovoriac: ,,A čo keď uvidíte Syna človeka vstupovať tam, kde prv bol, (či potom uveríte?).“

Alebo či aj potom budete pochybovať, že vám môžem dať svoje telo za pokrm a svoju krv za nápoj, keď vám svojím nanebovstúpením dokážem, že som Boh?

Božský Spasiteľ ďalej hovorí: „Duch je, ktorý oživuje, telo nič neprospieva. Slová, ktoré som vám ja hovoril, sú duch a život.“ Týmito slovami Ježiš odmieta drsné chápanie svojej reči, že by svoje telo chcel porezať na kusy, aby ho ako iné mŕtve mäso mohol predkladať na jedenie a svoju krv v jej prirodzenej podobe dávať na pitie. Lebo požívanie mŕtveho tela i krvi Ježiša Krista by nič neosožilo, ale telo i krv Ježiša Krista oživené Duchom, spojené s božstvom, prítomné pôsobením ducha a oslávené, pôsobia život. Toto Spasiteľove vysvetlenie mnohých jeho učeníkov neuspokojilo, lebo Ježiš i vtedy rozhodne zostáva pri tom, čo povedal, že človek musí jesť jeho telo a piť jeho krv.

Keď preto od neho odišlo mnoho učeníkov, povedal apoštolom: „Či i vy chcete odísť pre tú ,,tvrdú reč?“ A tak znovu potvrdil, že jeho slová sa majú brať vo vlastnom zmysle, ako ich všetci jeho poslucháči chápali.

P. Heinrich Müller S. V. D. – Obeta omše svätej, čiže prameň všetkých milostí

Ako spoznať, či máme cnosť lásky k blížnemu?

Podľa čoho poznať, či máme túto dôležitú cnosť – cnosť, bez ktorej celá naša nábožnosť by bola divadlom?

1. Osoba, ktorá miluje, nevie čo je to pýcha, nechce panovať nad inými, nekritizuje konanie iných, nehovorí o ich správaní, nevyvyšuje sa a iných považuje za lepších od seba, nezlostí sa, keď je niekto viac ocenený ako ona. Keď ňou pohŕdajú, nesužuje sa, ale myslí si, že si zasluhuje ešte väčšie pohŕdanie. Osoba, ktorá má v srdci lásku, nezarmucuje iných, lebo láska je kráľovský plášť, ktorý zakrýva omyly spolubratov.

2. Človek, ktorý miluje, trpezlivo a odovzdane prijíma chorobu, nešťastia a všetky ťažkosti, lebo pamätá, že je hriešnikom a život na zemi nie je večný. Jób, vyhodený na smetisko, je spokojný a nezúfa, lebo v jeho srdci je láska Božia (porov. Jób 2,8). Tobiáš ranený slepotou nestráca pokoj duše, lebo vie, že svojím utrpením plní vôľu Božiu a pričiňuje sa o Jeho slávu (porov. Tob 2,11).

Sv. Ján Mária Vianney, Kázne farára z Arsu

Musíme sa ponáhľať tam, kde budeme šťastne žiť bez konca. Keď tak milujeme tento biedny, vratký, neistý a pomíňajúci sa život, v ktorom žijeme v tak veľkom nebezpečenstve, žijeme s takou veľkou námahou a s hriechom, tak oveľa viac máme milovať onen život, v ktorom s najväčšou bezpečnosťou, pokojom a čistotou budeme žiť naveky.

Aký si myslíte, že tam bude jas duší, keď slnečným jasom bude svietiť jas tiel spravodlivých v kráľovstve Otca? To je kráľovstvo všetkých kráľovstiev, kráľovstvo všetkých vekov, vlasť vyvolených. O tej čítame v legende preblažených a presvätých mučeníkov kňaza Epikteta a mnícha Astiona:

„Bohatstvo blažených sa nazýva rajom. Ich obydlia sú postavené zo svetla, ich život je Boh, ich bytie je nesmrteľné. Na ich hlavách žiaria koruny z najčistejšieho zlata, ozdobené drahokamami. Ich vládcom a kráľom je Boh bohov, jeho služobníci sú anjeli svetla, rada toho kráľa je najslávnejšia, jednu jej polovicu tvoria proroci a druhú apoštoli. Táto ríša má meno Krista – mesto. V ňom vyniká podivuhodný muž menom Dávid, majúci desaťstrunovú citaru. Neustále vyzýva všetkých obyvateľov v tomto meste ku chvále samotného kráľa, hovoriac: „Chváľte Pána na nebesiach, chváľte ho na výsostiach. Chváľte ho všetci jeho anjeli, chváľte ho všetky jeho sily.“

Dionýz Kartuzián – O posledných veciach človeka: Smrť, Boží súd, Peklo a Nebo

 Obeta na oltári je živým opakovaním obety na kríži.

Obeta na oltári je podľa svojej prirodzenosti a určenia živým opakovaním a neprestajným privlastňovaním obety na kríži. Preto ona túto nezatieňuje, ale tým viac ju stavia do čistého, najjasnejšieho svetla. Lebo o potrebe milosti, požehnania a spásonosnosti krvavej vykupiteľskej obety skutočne niet významnejšieho svedectva, ako svedectva ustavičného slávenia eucharistickej obety. Pri oltári totiž milióny naberajú a pijú z prameňa milosti obety na kríži bez toho, žeby jeho spásonosné vody vysychali alebo sa čo i len umenšovali.

Ak prehorká obeta Kristovej smrti na kríži má byť do našej mysle mimoriadne hlboko vštepená a má žiť v našej pamäti i v našom srdci bezo zmeny, tak čím by sa to dalo ľahšie a istejšie docieliť, ako ustavičným slávením eucharistie, pri ktorej sa nám mystickým vyliatím krvi živo a dojímavo predstavuje pred oči a v istom zmysle obnovuje krvavá obeta smrti so všetkým jej požehnaním? Kde býva nábožnosť k utrpeniu a smrti Pána Ježiša vyššie ctená a horlivejšie pestovaná, kde láska ku krížu a Ukrižovanému je silnejšie osvedčovaná a vrúcnejšie konaná, ako v lone katolíckej Cirkvi, v ktorej sa na tisícich oltároch každodenne krvavá Kristova smrť nekrvavo slávi, tajomne ohlasuje a ustavične pripomína?

Každý oltár je mystickou Kalváriou, na vrchu ktorej veje zástava kríža a pohliadnutie na ňu vážne otrasie veriacou dušou, ona vstúpi do seba a zvolá: „Lásku moju ukrižovali!“ Vezmite a odstráňte obetu na oltári a skôr alebo neskôr v nedohľadne zmizne i veľká obeta zmierenia, ktorá bola obetovaná na Golgote, a zároveň do viac alebo menej poľutovaniahodného zabudnutia upadne i osoba a veľké dielo Vykupiteľa.

P. Heinrich Müller S. V. D. – Obeta omše svätej, čiže prameň všetkých milostí