Konajme tak, aby sme sa páčili Bohu, nie svetu.

Svätá nádej nám prikazuje robiť všetko iba na ten úmysel, aby sme sa páčili Bohu – nie svetu. Keď sa ráno zobudíme, s vrúcnou láskou odovzdajme svoje srdce Bohu, nezabúdajme však, že počas tohto dňa si môžeme našetriť mnoho milostí a zhromaždiť mnoho zásluh pre večný život – ak budeme všetko robiť na slávu Božiu.

Čokoľvek dobré robíme, nehľadajme ľudské pochvaly ani vlastnú záľubu – venujme pozornosť iba samému Bohu. Keď niekomu preukazujeme službu, nečakajme od neho vďačnosť, nebuďme nešťastní, ak sa nám nedostane uznania: zapamätajme si, že odmena nás neminie u Boha.

Svätý František Saleský hovorí, že keby ho dve osoby požiadali o službu v tom istom čase, tak v prvom rade by preukázal lásku tomu, od koho by očakával menej vďačnosti – lebo vtedy by našiel väčšiu odmenu u Boha. A skutočne je to tak – kto nemá cnosť nádeje, ten robí všetko pre svet, aby si získal lásku a úctu ľudí; taký človek nekladie dôraz na nebeskú odmenu.

Sv. Ján Mária Vianney, Kázne farára z Arsu

Christos raždajetsja !

Slavite Jeho !             a

V novom jubilejnom roku 2025

do útoku !

( v duchovnom živote. )

s pomocou Narodeného a
následne

Vzkrieseného Ježiša Krista,

želá o. František

       Lebo Bohu nič nie je nemožné.“ (Lk 1, 37) 
Sme pri opise zvestovania. Archanjel Gabriel prišiel k Márii z Nazareta a oznámil jej Božie plány s ňou:
počne a porodí syna Ježiša, ktorý „bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho“. Táto epizóda priamo
nadväzuje na iné udalosti v Starom zákone, keď neplodné alebo staršie ženy zázračne porodili a ich deti
mali zohrať dôležitú úlohu v dejinách spásy. Tu Mária, hoci chce v plnej slobode prijať poslanie stať sa
matkou Mesiáša, uvažuje, keďže je panna, ako sa to stane. Gabriel ju uisťuje, že to nebude dielom človeka: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni.“ A dodáva: „Lebo Bohu nič nie je nemožné.“ 
„Lebo Bohu nič nie je nemožné.“ 
Toto uistenie, ktoré znamená, že žiadne Božie vyhlásenie alebo prísľub nezostane nesplnený – lebo pre neho nič nie je nemožné –, možno formulovať aj takto: s Bohom nič nie je nemožné. V gréckom texte tento významový odtieň: „s Bohom, v jeho blízkosti alebo spolu s ním“ vyjadruje jeho blízkosť k človeku. A skutočne, pre človeka alebo pre ľudí, keď sú spolu s Bohom a slobodne ho prijímajú, nie je nič nemožné.

V jednej legende sa hovorí o žobrákovi, ktorý žobral pri ceste, ktorou často prechádzal kráľovský koč. Raz, keď išiel po ceste správca kráľovského majetku s vozmi dávok, ktoré vybral pre kráľa od poddaných, všimol si žobráka a uľútostilo sa mu ho. Nechal zastaviť sprievod a zložiť pre neho malé vrecko pšenice. Žobrák sa potešil a hneď sa pobral domov. Cestou ho však stretol iný chudák, ešte biednejší ako on, a prosil ho, aby mu pomohol. Žobrák najskôr váhal, ale nakoniec sa predsa len rozhodol, že mu pomôže. Otvoril vrecko s pšenicou, vybral tri zrnká a dal ich chudákovi. Potom pokračoval v ceste. Po príchode domov, otvoril vrece, aby mohol pomlieť zrná a upiecť chlieb. Keď otvoril vrece, nemohol veriť vlastným očiam – na vrchu boli tri zlaté zrnká. Nesmierne sa zaradoval, ale hneď nato aj zosmutnel. Uvedomil si, že to sú zrnká, ktoré dal chudákovi. Keby mu bol dal viac, mal by teraz viac zlatých zŕn.  Je to legenda, ktorá nás učí, aby sme sa vedeli deliť. Avšak nevzťahuje sa len na náš postoj nezištného delenia sa s inými, ale i na modlitbu.

Modlime sa: Všemohúci Bože, daj nám milosť, aby sme modlitbou posväcovali všetko, čo konáme, a celý náš život sa stal jednou veľkou bohoslužbou na tvoju česť a slávu. Skrze Krista, nášho Pána.

Aké sú účinky úvahy o večnej blaženosti a túžby po nej?

Veď u teba je zdroj života a v tvojom svetle uvidíme svetlo.“ Pán a Spasiteľ na počiatku svojho učiteľského úradu hovoril: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ To dokazuje, že úvaha o nebeskom kráľovstve a túžba po ňom navádzajú človeka, aby konal pokánie.

Ak si totiž niekto pomyslí na to, aká veľká je sláva nebeského kráľovstva, musí mu byť ľúto, že tak veľkú slávu stratil a hneď sa kajá zo všetkých svojich hriechov, vyznáva ich a činí za ne zadosťučinenie, aby znova získal stratené šťastie.

Dionýz Kartuzián – O posledných veciach človeka: Smrť, Boží súd, Peklo a Nebo