Na ostrove Madagaskar je v obľube táto legenda: Na začiatku, keď Pán Boh rozdeľoval zem, zavolal k sebe všetky národy. Keď už všetci odišli, poslední prišli – ako vždy – Malgaši. Pán Boh im trochu sklamaný povedal: „Ja som už predsa celú zem rozdal a vy ste tu neboli. Už vám nemám čo dať.“ Malgaši sa teda vrátili domov a povedali si: „Pán Boh nám síce nič nedal, ale tak nás milo prijal, porozprával sa s nami a bolo vidieť, že mu je to všetko ľúto. Mali by sme sa vrátiť a poďakovať mu.“ Podľa svojho zvyku vzali ryžu a kurča, prišli k Pánu Bohu, predložili to pred neho a hovorili: „Ďakujeme ti, Pane, že si nás tak milo prijal. Aj keď si už pre nás nič nemal, chceme sa ti poďakovať.“ A chystali sa odísť. Pán Boh zostal zaskočený: „To predsa nie je možné! Toľkým národom som dal krásnu a veľkú zem, no nikto sa nevrátil poďakovať. A títo ľudia, čo nič odo mňa nedostali, sa vrátili a poďakovali. Vtedy sa Pán Boh rozhodol, že im dá svoj vlastný ostrov a odsťahoval sa do neba.   Iste táto milá legenda zrodila sa v úprimných srdciach ľudu, ktorý vie sa poďakovať za všetky drobné dary svojmu Bohu, keď za nič iné, tak za milý úsmev. Tento príklad sa opakuje v našich životoch, v žití ľudstva, veľmi často. Sú ľudia, ktorí neopomenú ďakovať Pánu Bohu za všetko, čo od neho dostali (áno aj za chorobu) a iní oplývajúci veľkými darmi (bohatstvom) si na neho ani nespomenú.Väčšina našich otcov a matiek začínali svoje všetky práce so vzývaním Boha o pomoc a končili ich s vrúcnym poďakovaním. Či to boli práce doma, či na poli, meno Božie mali stále na perách.Porozmýšľajme, čo sme od Pána Boha dostali – my sami, naša rodina, naša cirkev, naša spoločnosť, naša vlasť. Boli to veci dobré i zlé. Ale len v našom ľudskom ponímaní. Všetko, čo od Boha prijmeme odovzdane, slúži k nášmu dobru. Môže dobrý otec dávať svojím deťom zlé veci ? V Písme Pán Ježiš hovorí: „ Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada? Alebo ak pýta vajce, podá mu škorpióna? (Lk 11,11-12). Možno nás Pán obdaril radostnou udalosťou v rodine, v osobnom živote, možno nás navštívil chorobou, nešťastím, rôznou nepríjemnosťou. Za všetok ten čas i nečas buď Bohu chvála. On vie prečo to dáva ,alebo dopúšťa. Len pre naše dobro.

Zháňať sa za ľudskou úctou a slávou je správaním pohanov.

Ak teda máme lásku, túto Bohu milú čnosť, tak nebudeme nasledovať pohanov, ktorí dobre robia iba svojim priateľom – tým, od ktorých čosi očakávajú –, ale budeme konať dobré skutky preto, aby sme sa páčili Bohu a aby sme vykúpili svoje hriechy. Nesmieme myslieť na to, či nám ľudia budú vďační alebo nie, či nám budú krivdiť alebo žehnať, či nami budú pohŕdať, alebo nás budú chváliť. Mnoho kresťanov sa riadi iba pozemskými pohnútkami. Ak dávajú almužnu alebo niekomu preukazujú službu a potom nevidia odplatu, tak sa zlostia a hovoria si, že boli nemúdri… Alebo robíte dobré skutky pre Boha, alebo pre svet!Ak sa zháňate za ľudskou úctou a slávou, tak sa správate ako pohania, ktorí sa za každý dobrý skutok dožadovali vďačnosti. Ale ak sa chcete páčiť Bohu a vykúpiť svoje viny, tak prečo ste smutní, že sa vám nedostalo uznania? Predsa odmenu očakávate iba od samého Boha. Musíte skôr ďakovať Stvoriteľovi zato, že sa vám odplácajú nevďačnosťou – predsa tým väčšia bude vaša odmena v Nebi. Či je to malé šťastie, že nám za drobné veci Boh odplatí večne? Áno, bratia moji, radi konajme dobré skutky hlavne tým, ktorí sa nám nemôžu odvďačiť – tým istejšie vtedy nájdeme zásluhy u Boha.

Sv. Ján Mária Vianney, Kázne farára z Arsu

Pán Ježiš vlastnými slovami potvrdzoval správnosť doslovného chápania

Že slová prisľúbenia musíme brať vo vlastnom, doslovnom zmysle, to jasne vidíme i z toho, že Ježiš svojim poslucháčom toto ich chápanie nevytýkal, ale správnosť tohto ich chápania potvrdzoval vždy silnejšími a jasnejšími slovami, hovoriac: „Zaiste, zaiste hovorím vám: ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život! Kto požíva moje telo…“

Tieto ďalšie Kristove vysvetlenia brali poslucháči doslovne a následkom toho od neho odišlo viacero jeho učeníkov, lebo „tvrdá je táto reč“. Ježiš nenapráva ich chápanie ako mylné, ale zostáva pri vlastnom zmysle svojich slov a kvôli pravde sa odvoláva na svojho nebeského Otca, hovoriac: ,,A čo keď uvidíte Syna človeka vstupovať tam, kde prv bol, (či potom uveríte?).“

Alebo či aj potom budete pochybovať, že vám môžem dať svoje telo za pokrm a svoju krv za nápoj, keď vám svojím nanebovstúpením dokážem, že som Boh?

Božský Spasiteľ ďalej hovorí: „Duch je, ktorý oživuje, telo nič neprospieva. Slová, ktoré som vám ja hovoril, sú duch a život.“ Týmito slovami Ježiš odmieta drsné chápanie svojej reči, že by svoje telo chcel porezať na kusy, aby ho ako iné mŕtve mäso mohol predkladať na jedenie a svoju krv v jej prirodzenej podobe dávať na pitie. Lebo požívanie mŕtveho tela i krvi Ježiša Krista by nič neosožilo, ale telo i krv Ježiša Krista oživené Duchom, spojené s božstvom, prítomné pôsobením ducha a oslávené, pôsobia život. Toto Spasiteľove vysvetlenie mnohých jeho učeníkov neuspokojilo, lebo Ježiš i vtedy rozhodne zostáva pri tom, čo povedal, že človek musí jesť jeho telo a piť jeho krv.

Keď preto od neho odišlo mnoho učeníkov, povedal apoštolom: „Či i vy chcete odísť pre tú ,,tvrdú reč?“ A tak znovu potvrdil, že jeho slová sa majú brať vo vlastnom zmysle, ako ich všetci jeho poslucháči chápali.

P. Heinrich Müller S. V. D. – Obeta omše svätej, čiže prameň všetkých milostí

Ako spoznať, či máme cnosť lásky k blížnemu?

Podľa čoho poznať, či máme túto dôležitú cnosť – cnosť, bez ktorej celá naša nábožnosť by bola divadlom?

1. Osoba, ktorá miluje, nevie čo je to pýcha, nechce panovať nad inými, nekritizuje konanie iných, nehovorí o ich správaní, nevyvyšuje sa a iných považuje za lepších od seba, nezlostí sa, keď je niekto viac ocenený ako ona. Keď ňou pohŕdajú, nesužuje sa, ale myslí si, že si zasluhuje ešte väčšie pohŕdanie. Osoba, ktorá má v srdci lásku, nezarmucuje iných, lebo láska je kráľovský plášť, ktorý zakrýva omyly spolubratov.

2. Človek, ktorý miluje, trpezlivo a odovzdane prijíma chorobu, nešťastia a všetky ťažkosti, lebo pamätá, že je hriešnikom a život na zemi nie je večný. Jób, vyhodený na smetisko, je spokojný a nezúfa, lebo v jeho srdci je láska Božia (porov. Jób 2,8). Tobiáš ranený slepotou nestráca pokoj duše, lebo vie, že svojím utrpením plní vôľu Božiu a pričiňuje sa o Jeho slávu (porov. Tob 2,11).

Sv. Ján Mária Vianney, Kázne farára z Arsu

Musíme sa ponáhľať tam, kde budeme šťastne žiť bez konca. Keď tak milujeme tento biedny, vratký, neistý a pomíňajúci sa život, v ktorom žijeme v tak veľkom nebezpečenstve, žijeme s takou veľkou námahou a s hriechom, tak oveľa viac máme milovať onen život, v ktorom s najväčšou bezpečnosťou, pokojom a čistotou budeme žiť naveky.

Aký si myslíte, že tam bude jas duší, keď slnečným jasom bude svietiť jas tiel spravodlivých v kráľovstve Otca? To je kráľovstvo všetkých kráľovstiev, kráľovstvo všetkých vekov, vlasť vyvolených. O tej čítame v legende preblažených a presvätých mučeníkov kňaza Epikteta a mnícha Astiona:

„Bohatstvo blažených sa nazýva rajom. Ich obydlia sú postavené zo svetla, ich život je Boh, ich bytie je nesmrteľné. Na ich hlavách žiaria koruny z najčistejšieho zlata, ozdobené drahokamami. Ich vládcom a kráľom je Boh bohov, jeho služobníci sú anjeli svetla, rada toho kráľa je najslávnejšia, jednu jej polovicu tvoria proroci a druhú apoštoli. Táto ríša má meno Krista – mesto. V ňom vyniká podivuhodný muž menom Dávid, majúci desaťstrunovú citaru. Neustále vyzýva všetkých obyvateľov v tomto meste ku chvále samotného kráľa, hovoriac: „Chváľte Pána na nebesiach, chváľte ho na výsostiach. Chváľte ho všetci jeho anjeli, chváľte ho všetky jeho sily.“

Dionýz Kartuzián – O posledných veciach človeka: Smrť, Boží súd, Peklo a Nebo