Obeta na oltári je živým opakovaním obety na kríži.

Obeta na oltári je podľa svojej prirodzenosti a určenia živým opakovaním a neprestajným privlastňovaním obety na kríži. Preto ona túto nezatieňuje, ale tým viac ju stavia do čistého, najjasnejšieho svetla. Lebo o potrebe milosti, požehnania a spásonosnosti krvavej vykupiteľskej obety skutočne niet významnejšieho svedectva, ako svedectva ustavičného slávenia eucharistickej obety. Pri oltári totiž milióny naberajú a pijú z prameňa milosti obety na kríži bez toho, žeby jeho spásonosné vody vysychali alebo sa čo i len umenšovali.

Ak prehorká obeta Kristovej smrti na kríži má byť do našej mysle mimoriadne hlboko vštepená a má žiť v našej pamäti i v našom srdci bezo zmeny, tak čím by sa to dalo ľahšie a istejšie docieliť, ako ustavičným slávením eucharistie, pri ktorej sa nám mystickým vyliatím krvi živo a dojímavo predstavuje pred oči a v istom zmysle obnovuje krvavá obeta smrti so všetkým jej požehnaním? Kde býva nábožnosť k utrpeniu a smrti Pána Ježiša vyššie ctená a horlivejšie pestovaná, kde láska ku krížu a Ukrižovanému je silnejšie osvedčovaná a vrúcnejšie konaná, ako v lone katolíckej Cirkvi, v ktorej sa na tisícich oltároch každodenne krvavá Kristova smrť nekrvavo slávi, tajomne ohlasuje a ustavične pripomína?

Každý oltár je mystickou Kalváriou, na vrchu ktorej veje zástava kríža a pohliadnutie na ňu vážne otrasie veriacou dušou, ona vstúpi do seba a zvolá: „Lásku moju ukrižovali!“ Vezmite a odstráňte obetu na oltári a skôr alebo neskôr v nedohľadne zmizne i veľká obeta zmierenia, ktorá bola obetovaná na Golgote, a zároveň do viac alebo menej poľutovaniahodného zabudnutia upadne i osoba a veľké dielo Vykupiteľa.

P. Heinrich Müller S. V. D. – Obeta omše svätej, čiže prameň všetkých milostí

Slovo veriť teda na tomto mieste neznamená myslieť si, domnievať sa, domýšľať si, ale ako učí Sv. písmo, má v sebe silu najčistejšieho presvedčenia, ktorým ľudská myseľ dáva pevný a stály súhlas Bohu zjavujúcemu svoje tajomstvá. Preto ten verí (čo patrí k výkladu tohto slova), pre ktorého je niečo isté a o čom je presvedčený mimo akúkoľvek pochybnosť.
A nikto nesmie si myslieť, že poznanie viery je menej isté, keď predmet, ktorý nám viera predkladá na uverenie, nie je viditeľný, lebo aj keď Božie svetlo, ktorým to chápeme, nedáva veciam priehľadnosť, avšak nepripúšťa nám o tom pochybovať. Boh, ktorý povedal: „Nech z temnôt zažiari svetlo, zažiaril aj v našich srdciach“, aby nám nebolo ukryté evanjelium, ako tým ktorí hynú.“ (2Kor 4,6)
Katechizmus Pia V.

V každej sv. liturgii obnovuje osobný Boh-človek to, čo učinil pri poslednej večeri a na kríži. Sv. liturgia je vskutku a v pravde nič iné ako skutočné obnovenie poslednej večere a obety Ježišovej na kríži. Čo sa pri poslednej večeri a na Golgote pred viac než osemnásť storočiami raz stalo, teraz sa stáva každý deň na celom svete v každej sv. liturgii.

Ježiš Kristus v nej prináša seba, svoje božstvo i človečenstvo so všetkými svojimi zásluhami na obetu svojmu nebeskému Otcovi, aby nám, ako to učí Tridentský koncil (Sed. 22. hl. 1 a 2), skrze ňu v hojnej miere privlastnil ovocie svojej obety na kríži.
P. Heinrich Müller S. V. D. – Obeta omše svätej, čiže prameň všetkých milostí

I dnes hovorí Spasiteľ ľuďom, že sa klamú, keď sa chcú zaobísť bez neho, keď svoj posledný cieľ hľadajú v pozemských rozkošiach; prevracajú totiž stupnicu hodnôt alebo, ako to starší povedali, podriadenosť cieľov. V hmotnom poriadku chcú využiť poslednú kvapku zmyselných rozkoší, lebo si myslia, že týmto využívaním si vynahradia veľký nedostatok pozemských bohatstiev. Vymýšľajú stroje, každý deň dokonalejšie, aby ich akosť vyhovovala a zväčšovala zisk. To je ich posledný cieľ.

A čo nasleduje? Takáto nadvýroba nemá odbyt, nezužitkuje sa a ničí mnohých, lebo býva príčinou stávky robotníkov. Robotník potom je bez práce a s ním mnohí iní umierajú pre podvýživu. My tomu zvyčajne hovoríme: kríza! V skutočnosti je to viac ako kríza. Je to všeobecný stav, ktorý by nám mal ukázať veľmi mnoho, len keby sme mali oči a videli, ako hovorí Evanjelium. Človek vidí svoj posledný cieľ tam, kde ho niet: v pozemských rozkošiach, a nie v Bohu.

Réginald Marie Garrigou-Lagrange OP – K Bohu

Posväcujúca milosť – žriedlo nášho vnútorného života – nás činí naozaj Božími dietkami, lebo je účasťou na Božej prirodzenosti. My nemôžeme byť prirodzení synovia Boží ako Slovo, ale sme nimi skutočne milosťou a prijatím za synov.

Keď človek prijme nejaké dieťa za svoje, vnútorne ho nepremení, iba ho vyhlási za svojho dediča. Kým Boh, milujúc nás ako prijatých synov, pretvára nás, oživuje nás vnútorne účasťou na svojom vlastnom, Božom živote.

Réginald Marie Garrigou-Lagrange OP – K Bohu