Ak je niekto v hodine smrti zvádzaný k nedôvere, k malomyseľnosti alebo k zúfalstvu, je dobré, aby si spomenul na svoje zásluhy a tak si dodal nádeje i odvahy. Domnelé zásluhy však má pripočítať Bohu a jeho milosti a nie svojim silám. Nádej je totiž isté očakávanie budúcej blaženosti, ktorej sa dúfajúci z milosti Božej dočká pre svoje zásluhy. Preto svätý Gregor píše v 22. knihe Mravouky: „Kým žijeme, máme svoje dobré skutky vymazať z pamäti, aby sme nespyšneli, ale keď sa blíži smrť, máme si na ne často spomínať, aby nám dodávali dôveru a potláčali náš strach, ženúci nás do zúfalstva.“ Dionýz Kartuzián – O posledných veciach človeka.