25. MAREC – ZVESTOVANIE NAŠEJ PRESVÄTEJ VLÁDKYNI, BOHODORIČKE MÁRII, VŽDY PANNE

Tropár, 4. hlas
Dnes je začiatok našej spásy. Dnes sa uskutočňuje večné tajomstvo: Syn Boží sa stáva Synom Panny. Gabriel zvestuje milosť Božiu. Preto aj my spolu s ním privolávajme Bohorodičke: Raduj sa, Milostiplná, Pán s tebou.

Kondák, 8. hlas
Ako mocnej Vládkyni, Bohorodička, spievame ti víťaznú pieseň. Vyslobodila si nás od zlého. Preto ti vrúcne ďakujeme, hoci sme len nehodní služobníci. Ty si nepremožiteľná. Zbav nás všetkých bied, aby sme ti mohli spievať. Raduj sa, panenská Nevesta.

Z dejín sviatku

Sviatok Zvestovania sa začal vo Východnej cirkvi sláviť koncom  4. stor. alebo začiatkom 5. stor. Byzantský cisár Maurikios (582 – 602) zaviedol tento sviatok ako prikázaný v celej svojej ríši. V prvých storočiach sa tento sviatok považoval za Pánov sviatok (Hospodsky), ako na Východe, tak aj na Západe. Svedčia o tom názvy sviatku: Kristovo počatie, Zvestovanie Krista, Začiatok spásy, atď. V 7. stor. sa ustálil dnešný názov sviatku: Zvestovanie Presvätej Bohorodičke a sviatok bol zaradený medzi sviatky Bohorodičky.

Sviatok sa slávi 25. marca kvôli tomu, že Narodenie Pána sa slávi deväť mesiacov po Zvestovaní. Okrem toho existovala starodávna tradícia, podľa ktorej 25. marca sa udialo stvorenie sveta, vtelenie Božieho Syna aj jeho smrť na kríži. Alexandrijská paschálna kronika z r. 624 a Carihradská paschálna kronika zo začiatku VII. stor. uvádzajú ako dátum sviatku Zvestovania – 25. marec.

Službu (liturgické časti) na tento sviatok zložil sv. Ján Damascenský, sv. Kozma Majumský, Teofán – nicejský biskup a mních Ján. Nasledujúci deň po sviatku slávi Východná cirkev Zhromaždenie k archanjelovi Gabrielovi. Ide o starodávny zvyk Východnej cirkvi, že nasledujúci deň po veľkom sviatku sa uctievajú tie osoby, ktoré sa významne zúčastnili na udalosti sviatku.

Bohoslužby sviatku Zvestovania sú plné slávnostných, oslavných a radostných hymnov. Veľakrát sa opakuje známy pozdrav anjela: „Raduj sa!“ Hlavné dôvody pre túto svätú a nadpozemskú radosť sú tieto: vtelenie Božieho Syna, privilégium bohomaterstva a panenstva, spása ľudstva. Na radosti Zvestovania má účasť nebo, zem a celé stvorenie. Anjel hovorí s Presvätou Bohorodičkou s najväčšou úctou a má pre ňu, ako Božiu matku, slová najvyššej pochvaly a obdivu.

    Veľký týždeň, príprava na najkrajšie kresťanské sviatky:

 V gréckokatolíckom obrade sú liturgické odlišnosti od obradu rímskokatolíckeho, ktoré už od začiatku týždňa smerujú k najväčšiemu kresťanskému sviatku  k Pasche ( Veľkej noci)! 

Veľký pondelok, utorok, streda

Tieto dni sú dňami prípravy, hlavnými témami sú eschatológia a pokánie. Tieto témy zaznievajú v čítaniach i v bohoslužobných textoch. V pondelok a utorok sú evanjeliá sú eschatologické: v pondelok o desiatich pannách (Mt 24, 3-35), v utorok o konci Jeruzalema (Mt 24,36 – 26,2). Aj tropár prvých troch dní  je eschatologický:

Eschatológia preto, lebo Kristovým utrpením, smrťou a vzkriesením sa končí starý svet, starý vek a začína sa už nový poriadok, nový svet (ktorý sa definitívne naplní jeho druhým a slávnym príchodom). Pokánie je duchovnou prípravou na prežívanie tajomstva nadchádzajúcich dní.

 Liturgicky a obsahovo sú prvé tri dni príbuzné Veľkému štyridsať dňovému pôstu, konajú sa liturgie vopredposvätených darov (teda sú to ešte aliturgické dni), modlíme sa modlitbu sv. Efréma Sýrskeho a robíme veľké metánie. Zároveň sú to ale už dni bezprostrednej prípravy na utrpenie a vzkriesenie Ježiša Krista. (menlivé časti)

  Veľký štvrtok

V tento deň prežívame dve udalosti z Ježišovho života: 1. tajomná (tzv. posledná) večera s učeníkmi a 2. Judášova zrada.

V tento deň sa konajú nasledovné bohoslužby: umývanie nôh (len v katedrále – biskup umýva nohy 12 kňazom počas čítania evanjelia), svätenie myra a antimensionov (len v katedrále), večiereň s liturgiou sv. Bazila Veľkého.

Toto je vlastne skutočný sviatok Eucharistie.

Dať jesť svoje telo je znakom sebaobetovania a nesmiernej Božej lásky. Zároveň jesť niekoho telo a piť jeho krv znamená prijímať jeho moc, jeho vlastnosti – máme sa stať Kristovým telom a krvou, stať sa ním.

  Veľký piatok

Na Veľký piatok si pripomíname utrpenie a smrť Ježiša Krista.

Strasti čiže utiereň Veľkého piatku sa slúžia tradične vo štvrtok večer. Číta sa 12 evanjelií o utrpení a smrti Ježiša Krista (v latinskom obrade existuje niečo podobné – tzv. pašie).

Cárske časy čiže kráľovské hodinky sa slávia v piatok ráno. Slávia sa štyri hodinky (prvá, tretia, šiesta, deviata hodinka + obednica); každá hodinka obsahuje: dva vybraté žalmy, ktoré sa prorocky vzťahujú na utrpenie nášho Pána Ježiša Krista (+ jeden bežný žalm), stichiry, jedno čítanie zo Starej zmluvy, jedno čítanie z apoštola a jedno z evanjelií o utrpení (postupne Mt, Mk, Lk, Jn). Kráľovskými hodinkami sa nazývajú preto, lebo na tieto hodinky (časy) chodil vždy aj cisár (v Konštantínopole) a tiež azda aj preto, lebo sú bohatšie ako bežná modlitba hodiniek v časoslove. (Kompletný text.)

Večiereň s uložením pláštenice – na jej konci sa koná sprievod okolo chrámu, ktorý symbolizuje pohrebný sprievod a uloženie Ježišovho tela do hrobu; pláštenica je symbolom Ježiša Krista.

V tento deň platí veľmi prísny pôst od mäsa, vajec a mlieka. a aj pôst od eucharistie. Tak ako Ježiš na kríži pociťoval odlúčenie od otca a najhlbšie poníženie, tak sme aj my v tento deň odlúčení od prijímania Ježišovho tela a krvi.

  Veľká sobota

Jeruzalemská (nadhrobná) utiereň sa slávi v sobotu ráno (niekde v piatok neskoro večer) a má štruktúru ako pohreb. Prípomína aj balzamovanie Pánovho tela. Hlavnou myšlienkou je, že Kristus svojou smrťou porazil smrť, ešte pred svojím vzkriesením zostúpil do podsvetia (vo ád, gr. hádes, hebr. šeol) a zničil smrť, ktorá tam vládla. Nosným prvkom tejto utierne je vlastne Žalm 118 (najdlhší žalm, má 176 veršov) s velebeniami ku každému veršu žalmu a dogmaticky veľmi hodnotný kánon. (Text v pdf - rtf.)

Večiereň s liturgiou sv. Bazila Veľkého s 15 čítaniami zo Starej zmluvy sa slávi v sobotu poobede. Hlavnou myšlienkou tejto liturgie je krst. Cez celý Veľký štyridsať dňový pôst sme sa modlili ekténie za katechumenov. (Veľký pôst bol obdobím intenzívnej prípravy na krst.)

Táto liturgia bola kedysi krstnou liturgiou; krstilo sa počas čítaní a krstilo sa v zásade mimo chrámu, v baptistériu, čo bola osobitná budova. Čítaní je 15 aj preto, lebo katechumenov bolo kedysi dosť a obrad krstu trval istý čas. Po skončení starozmluvných čítaní vstupovali novopokrstení v sprievode do chrámu, počas toho sa spieval hymnus Ktorí ste v Krista pokrstení, Krista ste si obliekli. Čítania zo SZ (15) sú veľmi pekné, ide o predobrazy utrpenia a vzkriesenia Ježiša Krista a tiež predobrazy krstu (napr. celá kniha Jonáš – záchrana, vytrhnutie z vody = smrti, Ex – prechod cez Červené more – zároveň aj symbol krstu, Daniel – traja mládenci v ohnivej peci).

Krst je spojený s Paschou – v ňom prežívam, prijímam Kristovo utrpenie a vzkriesenie (to hovorí vlastne apoštol Rim 6, 3 – 11, ktorý sa číta na tejto liturgii). Krstom sa stávam Kristovým (ako adopcia rodičmi – dieťa sa stáva ich).

Medzi apoštolom a evanjeliom sa spieva namiesto Aleluja osobitný spev Vstaň, Bože, a súď zem. Počas toho sa prezliekajú kňazské rúcha i prestolné plachty, analoje a pod. z tmavej (čiernej alebo bordovej) farby do svetlej, bielej.

Nedeľa Paschy čiže Vzkriesenia

Bohoslužby v tento deň sa majú začínať polnočnicou. U nás sa táto polnočnica slávi len málokde, je to veľmi prostá a pomerne krátka bohoslužba. Počas nej sa má prenášať pláštenica z hrobu (zo stredu chrámu, kde je na stole, na tetrapode) na prestol. Deje sa to nenápadne, skoro potichu, skoro úplne za tmy (všetky svetlá okrem úplného minima majú byť zhasnuté), akoby nebadane – Kristus vstal nebadane, nikto to nevidel, len anjeli boli svedkami. Za polnočnicou sa hneď pripája utiereň.

Utiereň sa má konať ešte za tmy, aj chrám je na začiatku utierne ešte v úplnej tme, všetky svetlá majú byť zhasnuté (okrem najnutnejších). Chrám symbolizuje hrob (netreba stavať nejaké „Božie hroby“, samotný chrám symbolizuje Kristov hrob), my vychádzame za tmy z chrámu (aj vonku je ešte tma) a obchádzame ho so sviečkami v rukách a spevom, čím symbolicky prichádzame ku Kristovmu hrobu. Pred chrámom zaznieva radostné Christos voskrese! – Kristus vstal zmŕtvych! a potom sa chrám otvára a my doň vstupujeme. Chrám už je celý vysvietený, svietia všetky svetlá, ktoré sú v chráme. Hrob je prázdny, je v ňom len žiara slávneho vzkriesenia nášho Pána. Radostná zvesť Christós voskrése iz mértvych – Kristus vstal zmŕtvych sa neustále opakuje v radostných spevoch. (text kánona)

Po utierni nasleduje liturgia sv. Jána Zlatoústeho. Pri nej sa číta evanjelium v rôznych jazykoch, čo nám pripomína, že evanjelium (= radostná zvesť) má byť ohlasované všetkým národom. Začína sa začiatkom Jána – teda začína sa ohlasovať dobrá zvesť od začiatku, od prvej kapitoly evanjelia, ktorého vrcholom a hlavným obsahom je vzkriesenie – a vzkriesenie je začiatkom a hlavnou príčinou dobrej zvesti (evanjelia).

Po liturgii (niekde už po utierni) nasleduje posvätenie paschálnych (veľkonočných) pokrmov. Tieto pokrmy sú znakom Božej dobroty, Božej štedrosti a tiež zdôraznením toho, že radostná hostina, ktorá bude nasledovať, nie je mimo cirkvi, ale týka sa cirkvi; nebude to nejaká svetská oslava, ale duchovná slávnosť. Táto slávnosť nad slávnosti je taká veľká, že sa pripravujú osobitné pokrmy. Farebné vajcia nám majú pripomínať, že nič nie je a nemôže byť obyčajné v tento deň, najneobyčajnejší deň a najväčší sviatok ľudstva. Preto ani vajcia nie sú obyčajné, ale farebné a zdobené. Ani chlieb sa neje obyčajný, ale pripravuje sa svetlý sladký koláč (nazývaný ľudovo pascha alebo paska) – inakší ako bežný chlieb cez rok. Ani syr nie je bežný, len z čistého mlieka, ale pridávajú sa do neho aj žĺtka z vajec (nazýva sa hrudka alebo syrec). Okrem toho sa posviacajú mäsité pokrmy (šunka), ktoré, podľa pôvodných pôstnych predpisov, ľudia mohli okúsiť po vyše 40 dňoch až na Paschu. Mäso je zároveň pripomenutím baránka, ktorého zabíjali Židia v predvečer starozákonnej Paschy a ktorý bol predobrazom Krista-Baránka zabitého za celý svet.

Text upravil : o.František Fedor

Sláviť sviatok ktoréhokoľvek svätca znamená oslavovať krásu, byť „nadšený peknotou“, ktorú Boh vložil do človeka. Znamená to lepšie otvoriť oči a jasnejšie vidieť, ako láskavo, jemne a nežne sa Boh stará o človeka.

Pritom krása, ktorú každý z nás dostal do daru, nie je samoúčelná, nie je určená na súťaže o nejakú miss, nemá byť predmetom žiadostivej túžby, lebo je predmetom Božieho obdivu a túžby: „Sám kráľ zatúžil za tvojou krásou.“ Znie to neuveriteľne, ale sám Boh túži byť so mnou, s tebou. Teologicky to vyjadrujeme pojmom nevesta. Cirkev je nevestou Ježiša Krista. Všetci sme povolaní žiť svoju krásu tak, aby sme raz mohli vojsť na Baránkovu svadobnú hostinu.

Pod krásou však nerozumieme nejaké ideálne miery, dokonalé oblečenie či výzor, ktorý priťahuje oči všetkých (hoci aj to môže byť súčasťou krásy, darovanej Bohom). Pod krásou chápeme dobrotu srdca, čistý pohľad, úprimnosť...

Moja svokra má už 88 rokov. (To hovorí autor textu). Keď s ňou ideme k lekárovi, takmer všetci ju obdivujú, aká je pekná. Som s ňou každý deň a učím sa tú krásu vidieť. Najviac ju vidno asi vtedy, keď sa zahľadí na niektoré pravnúča a ponúka mu cukrík. Jasné, usmiate oči, tvár plná vrások, ostrý nos a láskavý hlas už dávno bezzubých úst: „Na, vezmi si.“ Vtedy akoby zabudla na všetko ťažké, čo ju v živote tlačilo a stále tlačí. Akoby bola obrazom Božej dobroty.

Skúsme dnes viac vnímať krásu okolo seba. Aj v sebe. Dať viac úsmevu a potešujúcich slov. Všetci svätí boli takí krásní. Aj keď napomínali blížnych, aj keď prejavovali lásku svojím najbližším. Nemal by to byť problém ani pre nás - najmä ak prežívame, že „sám kráľ zatúžil za mojou krásou...“
(upravené zamyslenie SMN)

 Toto je motto posolstva sv. Otca Františka na Pôstné obdobie 2015. ktoré v našom obrade začína pondelkom dňa 16. 2. 2015. Tento deň je aj dňom prísneho pôsto. Zdržanie sa pokrmov z mäsa, vajec a mlieka (zaväzuje od 7 roku veku až do telesnej smrti) a pôsto -len raz sa dosýna najsť a ax malé občerstvenie (zaväzuje od 14. do 60. roku veku)

Z Posolstva vyberáme podstatnú časť

Drahí bratia a sestry,

Pôstne obdobie je pre Cirkev, spoločenstvá i jednotlivých veriacich časom obnovy. Predovšetkým však je „milostivým časom“ (2 Kor 6, 2). Boh od nás nežiada nič, čo by nám už skôr nedaroval: „My milujeme, pretože on prvý miloval nás“ (1 Jn 4, 19). On nie je voči nám ľahostajný. Každý z nás mu leží na srdci, pozná nás po mene, stará sa o nás a hľadá nás, keď ho opustíme.

Boží ľud potrebuje obnovu, aby sa nestal ľahostajným a neuzatváral sa do seba. Chcem vám ponúknuť tri body na meditáciu o tejto obnove.

1. „Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy“ (1 Kor 12, 26) – Cirkev

Cirkev nám cez svoje učenie a predovšetkým cez svoje svedectvo ponúka Božiu lásku, ktorá prelamuje smrtiacu uzavretosť do seba samých – ľahostajnosť.

2. „Kde je tvoj brat?“ (Gn 4, 9) – farnosti a spoločenstvá

To, čo bolo povedané o univerzálnej Cirkvi, treba pretlmočiť do života vo farnostiach a spoločenstvách. Je možné v týchto cirkevných spoločenstvách okúsiť, že sme súčasťou jedného tela? Tela, ktoré spoločne prijíma a delí sa o to, čo nám Boh chce darovať? Tela, ktoré vie o svojich najslabších, najchudobnejších a najmenších bratoch a stará sa o nich? Alebo sa skrývame za všeobecnú lásku, ktorá sa zaujíma o to, čo je ďaleko vo svete, no zabúda na Lazára sediaceho pred jej vlastnými, zatvorenými dverami? (porov. Lk 16, 19 – 31).

Aby sme naplno prijali a zužitkovali to, čo nám Boh dáva, treba prekonať viditeľné hranice Cirkvi v dvoch smeroch.

V prvom rade sa treba spojiť v modlitbe s nebeskou Cirkvou. Keď sa pozemská Cirkev modlí, vytvára sa spoločenstvo vzájomnej služby a dobra, ktoré vystupuje až pred Božiu tvár.
Na druhej strane každé kresťanské spoločenstvo je povolané prekročiť svoj prah smerom k spoločnosti, ktorá ho obklopuje, k chudobným a vzdialeným. Cirkev je zo svojej prirodzenosti misionárska, nie je uzavretá do seba, ale je poslaná k všetkým ľuďom.

3. „Posilnite si srdcia“ (Jak 5, 8)

Aj každý jednotlivo sme pokúšaní na ľahostajnosť. Sme presýtení otrasnými správami a obrazmi, ktoré hovoria o ľudskom utrpení, a zároveň si uvedomujeme svoju neschopnosť zasiahnuť. Čo máme robiť, aby sme sa nedali pohltiť touto špirálou hrôzy a bezmocnosti?

V prvom rade sa musíme modliť spolu s pozemskou i nebeskou Cirkvou.

Na druhom mieste môžeme pomáhať – vďaka mnohým charitatívnym organizáciám Cirkvi – skutkami lásky či už blízkym, alebo vzdialeným.
Na treťom mieste utrpenie druhého predstavuje výzvu na obrátenie, pretože bratova núdza mi pripomína krehkosť môjho života, moju závislosť od Boha a bratov.

S týmto želaním vás uisťujem o svojej modlitbe za to, aby každý veriaci a každé cirkevné spoločenstvo prešlo Pôstnym obdobím s duchovným úžitkom, a prosím vás, aby ste sa aj vy modlili za mňa. Nech vás Pán žehná a Božia Matka nech vás ochraňuje.
 Vo Vatikáne 4. októbra 2014, na sviatok sv. Františka z Assisi
František

Vo včerajší sviatok Narodenia Ježiša Krista nám Cirkev dala pred náš duchovný zrak Ježiša Krista ako Betlehemské dieťa. V dnešný druhý deň vianočný, nám Cirkev ako naša dobrá a starostlivá Matka nám dáva pred náš duchovný zrak nielen Božie dieťa, ale spolu s ním aj Presvätú Bohorodičku, jeho Matku a svätého Jozefa. Vo východnom byzantskom obrade teda dnes slávime sviatok svätej nazaretskej rodiny, ktorej centrálnom postavou, ktorá ju robí svätou je Betlehemské Dieťa – Ježiš Kristus!

Dnešný deň je pre nás všetkých, jedinečnou možnosťou k zamysleniu sa nad rodinou. Táto téma je pre nás všetkých veľmi blízka, veď všetci sme sa narodili v rodine, máme svoju rodinu, žijeme v rodinách. A všetci dnes, len keď trošku otvoríme oči, vidíme a srdcom cítime, že rodina je v ohrození, že sa nám ponúkajú rôzne alternatívy rodiny...

Ale dnes je možnosť, aby sme všetci, tu v spoločenstve veriacich si zdôraznili, že je iba jeden skutočný, jedinečný, ničím nenahraditeľný model rodiny, model ktorý nám dal sám Stvoriteľ, model rodiny, ktorý tvorí : otec, matka a deti! V každej rodine je potrebná spravodlivá ruka otca a milujúce srdce matky. Každé iné modely, ktoré nám dnes chce vnútiť pomýlený svet okolo nás , sú len rôzne pseudomodely rodiny a veľmi nebezpečné. Iba v zdravej rodine a usporiadanej rodine, môžu byť vychovávané deti, iba v takých rodinách môžu vyklíčiť kňazské a rehoľné povolania.

Sú to rodiny, kde otec je poklad, matka je poklad a deti sú pokladom, v sebe samých a navzájom pre seba.

Príklad : Cisár Konrád III. V roku 1140 oblieha jednu pevnosť. Obrancovia pevnosti sa mu chcú poddať, vidiac svoju bezmocnosť. Začínajú vyjednávať s cisárom. Ten je milosrdného srdca. Najprv povie, že obrancovia pevnosti môžu zachrániť svoje najväčšie poklady. Vidí, že z pevnosti vychádzajú deti. Tie boli pre rodičov najväčšími pokladmi. Cisár uchvátený týmto javom, podáva ďalej možnosti záchrany pre obrancov pevnosti. Hovorí, že pevnosť môžu opustiť ženy – manželky a môžu zobrať so sebou svoje poklady. Na jeho veľké prekvapenie tieto hrdinské ženy- manželky na svojich pleciach nesú svojich manželov – pre nich najväčšie poklady. Je to príklad aj pre naše rodiny – máme si byť navzájom pokladmi v rodinách, vedieť „niesť“ toho druhého, obetovať sa za neho, pomáhať mu niesť kríž...

Milovaní bratia a sestry, cítime že to je v túto chvíľu krása rodiny, ten model, ktorý nám dal sám Stvoriteľ- otec, mama, dieťa.

Pred nami za mesiac je referendum o rodine. Chcem Vás všetkých povzbudiť k účasti na ňom. Povedzme svoje 3X áno na položené otázky. Je to veľmi dôležitá chvíľa pre náš národ, ktorá v mnohom napovie o našom ďalšom smerovaní. Je to historická chvíľa pre Vás otcovia, matky, ako pre Vás starí otcovia a mamy, lebo sa jedná o budúcnosť Vašich detí a vnúčat. Svoje áno má možnosť vyjadriť aj naša mládež, lebo v prvom rade sa jedná o ich budúcnosť, v akých rodinách budú žiť.

Je to pre nás nie politika, ale realita. Je to pre nás všetkých naša ľudská a kresťanská povinnosť.Už veľa veci sme si my ľudia v poslednom čase pokazili. Hovoríme o narušení našej krásnej prírody, ktorú sme si v mnohom pokazili necitlivými a zlými zásahmi. Nepokazme to, čo Boh pre nás stvoril ako niečo krásne, úžasne a jedinečné a to rodinu – model, ktorý nám Boh dal ako spoločenstvo otca, matky a deti.

(výber z kázne Prof. ThDr. Petra Šturáka na sviatok Zhromaždenia k Presv. Bohorodičke.)