Homília

Keď Panna Mária vo svojom Magnifikáte vyspievala slová: –- rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú.“ (Lk 1,51) akoby prorocky naznačila jednu z hlavných čŕt Ježišovho Evanjelia – pokoru, chudobu v duchu, uznanie svojich vín a dôveru v Božie milosrdenstvo. Ježišove blahoslavenstvá, vyhlásené na vrchu sú popretkávané týmito črtami. Sám Ježiš „ nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, zriekol sa seba samého , vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom“ (Flp 2, 6,7). Prichádzali k nemu ľudia, rôzni poslucháči, pokorní a namyslení, ochotní ho počúvať, i ochotní ho podviesť.
Tým, čo sa namýšľali, že sú spravodliví, v podobenstve im ukázal rozdielnosť postojov k svojmu Bohu.
Farizej sa chváli tým, že dodržuje zákon. Vymenúva množstvo predpisov, ktoré dodržuje- Je to asi pravda a slúži mu to ku cti. Ako zisťujeme ďalej, robí to vystatovačne, bez pokory. Ďakuje Boh za to, že je dobrý, lepší ako ostatní ľudia. vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci a tobôž nie taký, ako ten, čo stojí vzadu, mýtnik.
Aká trúfalosť ! Ale nielen farizeja, ale aj mnohých. Ako človek rád sa povyšuje nad iných, on je lepší ako tí druhí. spravodlivejší, a múdrejší. Má rád „popredné miesta, pozdravy na uliciach“.
Najsprávnejší obraz o človekovi má Boh. Nie som taký akého ma vidia ľudia, alebo sa vidím sám, ale ako som sa „ vykreslil“ pred Pánom svojimi skutkami, poníženosťou, ale aj pýchou.
Vzadu stojí mýtnik. Oči sklopené, nemá odvahu ich pozdvihnúť k nebu. Nie je taký zbehlý v Písmach ako farizej. Pozná však kajúce žalmy, ktoré vyšli z hĺbky srdca Dávida. keď spoznal svoju vinu a našiel správnu cestu ospravedlnenia pred Bohom. Iste mu znejú slová 50. žalmu : „ Obetou Bohu milou je duch skrušený . Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým.“ Pozná svoje viny, ale aj milosrdenstvo Božie a preto volá: „ Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Čo sa odohrávalo v duši mýtnika, to podobenstvo nehovorí- Môžeme sa domnievať, že to bola úprimná ľútosť svojich previnení a ochota napraviť, čo pokazil. Lebo „tento odišiel domov ospravedlnený a nie tamten“.
Svetoznámeho dirigenta Leonarda Bernsteina sa pýtali? „Ktorý z hudobných nástrojov považujete za najťažší ?“ Dirigent bez zaváhania odpovedal: „Druhé husle. Na prvé husle dokážem nájsť vždy dobrých huslistov. Ale nájsť dobrého huslistu pre druhé husle, je to problém. Bez druhého hudobníka na mieste druhých huslí skladba ako celok jednoducho nevyznie dobre.“
Tak je to aj v našom živote. Nájsť ľudí tlačiacich sa na popredné miesta, túžiacich po sláve, obdive, po moci, tých je na každom kroku. Ale ľudí skromných, ktorí na mieste „druhých huslí“ dokážu skladbu spoločenského nažívania zladiť, skultúrniť, oživiť, to je problém.
V duchovnom živote znemená, že ľudia „druhých huslí“ v pokore hovoria slovami Evanjelia“ „ Sme len neužitoční sluhovia, urobili sme to, čo sme boli povinní urobiť.“ (Lk 17,10). A ak vyjde z ľudskej slabosti nejaký, falošný nesprávny tón, sú ochotní biť sa v prsia „ Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“
Títo odchádzajú domov ospravedlnení a nie tamtí, ktorí v svojej pýche si myslia, že sú dokonalí a hrajú „prvé husle“.
Nedeľa o mýtnikovi a farizejovi v predpôstnom období nás pripravuje na pôstne obdobie, kedy sa máme intenzívnejšie zamýšľať nad svojím životom pred Pánom a konať všetko, zaujať taký postoj pred ním, aby sme odišli „domov ospravedlnení“.