Pojem „môj dom“, o ktorom hovorí Ježiš, keď vyháňal predavačov
z chrámu, môžeme chápať rozličným spôsobom. Jeruzalemský chrám bol vždy pokladaný za Boží dom. A Ježiš tieto slová vyslovuje aj pri vyčistení chrámu. Pozrime sa, ako inak ešte môžeme pochopiť tieto slová.

1/ Môj dom bude domom modlitby. 

Naše rodiny sú súčasťou Božieho domu. O každej rodine sa hovorí, že je „domácou cirkvou“, že je „Cirkvou v malom“. Každá rodina vytvára jedinečné prostredie, v ktorom môže každý osobitne a zároveň všetci spoločne rásť a vzmáhať sa vo svätosti. Je preto veľmi dôležité využiť na to každú príležitosť - spoločnú modlitbu v rodine, čítanie Písma, prijímanie sviatostí, službu chudobným.
2/ Môj dom bude domom modlitby. 
Širší okruh Božieho ľudu - Cirkev - je tiež domom, v ktorom prebýva Boh. Patria doň aj ľudia z našej farnosti a ľudia, s ktorými spoločne slúžime v nejakej oblasti. Oni všetci sú našimi bratmi a sestrami, takže by sme im vždy mali preukazovať úctu, akú si zasluhujú. Aj keď možno uprednostňujú inú spiritualitu ako my, v Pánových očiach sú rovnako vzácni. Modli sa teda s nimi a za nich. Pamätaj, že Boh chce do svojho domu priviesť všetkých ľudí. Preto sa ku každému, koho stretneš, správaj ako k potenciálnemu „členovi rodiny“!
3/Môj dom bude domom modlitby.
Aj fyzická stavba, do ktorej chodíne na svätú liturgiu, je doslova Božím domom. Je to však viac než iba obyčajná budova. Je to sväté miesto, kde sa môžeme stretnúť s Ježišom prítomným v Eucharistii; je to posvätné miesto, na ktorom k nám Ježiš prichádza pod spôsobom chleba a vína.
Náš chrám nemusí patriť medzi tie najhonosnejšie, no nech vyzerá akokoľvek a nech je kdekoľvek, Ježiš je v ňom vždy prítomný. Nikdy tento úžasný dar neignorujme !
Poďakujme dnes Ježišovi za všetky tieto možnosti prežívania jeho prítomnosti. Kiežby sme si všetci vysoko vážili a cenili každý „dom modlitby“, ktorý nám Kristus dáva!

Pane, ďakujem ti, že prichádzaš a prebývaš so mnou!

Od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia.“  (Lk 1, 48)                                                                                      Rovnako ako námorníci potrebujú maják pre bezpečnú plavbu, potrebujeme maják aj my, aby nás navádzal na správnu cestu do neba. Na túto úlohu nie je nik vhodnejší ako Panna Mária, ktorú už v 5. storočí svätý Hieronym nazval Hviezdou morskou. Ona nám celým svojím životom ukazuje, ako hovoriť Bohu „áno“. Po skončení svojej pozemskej púte bola s dušou aj s telom vzatá do neba; no aj odtiaľ nám rovnako jasne žiari a ukazuje cestu. Pápež Benedikt XVI. povedal: „Pri kontemplácii Márie v nebeskej sláve chápeme, že zem nie je naším trvalým bydliskom a že ak budeme žiť s očami upretými na večné dobrá, budeme jedného dňa požívať rovnakú slávu aj my.“ Na nebo sa nám neupiera zrak vždy ľahko, najmä ak je život tvrdý a náročný. Vtedy nám slávnu budúcnosť, ktorú nám Boh pripravil, zastiera temnota. Pápež Benedikt však ďalej hovorí: Máriino nanebovzatie je „jasným a žiarivým znamením, ktoré svieti o to jasnejšie, o čo viac tiene utrpenia a násilia zahaľujú horizont“ (Generálna audiencia, 16. augusta 2006). 

Napriek tomu, že je Mária od svojho nanebovzatia v nebi, predsa môže byť teraz s nami oveľa viac ako predtým. Kiež je teda aj naším majákom nádeje v dobrých aj v zlých časoch. Chyťme  ju za ruku, aby nás doviedla k svojmu Synovi Ježišovi a uistila nás o tom,že nás miluje milosrdnou a nekonečnou láskou. Vytrvajme až do konca tak ako ona.
Ukáže nám, že tak, ako mal Boh s ňou plán,ktorému ani ona nie vždy rozumela, má plán aj s nami. Je to plán, ktorého cieľom je dostať nás do neba, kde budeme prebývať s anjelmi a svätými v radostnom zvelebovaní Máriinho Syna Ježiša!  

Presvätá Bohorodička vezmi nás pod svoju ochranu !

Podobenstvo o rozsievačovi dobre poznáme. Ale uplatňujeme ho aj vo svojom živote ?Čo si myslíš o rozsievačovi z dnešného podobenstva? Staral sa o to, kde rozsieva? Ja si ho predstavujem, ako chodí a bez rozmýšľania rozhadzuje semienka kade-tade a nechá tak. 

Ak je rozsievačom Boh prečo mrhá semenom a nechá ho padnúť aj na pôdu, ktorá neprinesie úrodu? Ktorý hospodár by bol taký nedbanlivý? 

Boh však nie je nedbanlivý, on len vie, že sa môžeme zmeniť. Vie, že nemusíme zostať určitým druhom pôdy po celý život. Vie,že každá pôda sa dá obrobiť a skultivovať, aby nakoniec zasiate zrno prinieslo bohatú úrodu. A preto v nej necháva zrno, ktoré počas rozsievania padlo do zatvrdilého srdca plného buriny. Čo vlastne predstavujú tie „skaly“ a „tŕne“ na pôde nášho srdca? V komentári na túto tému napríklad pápež František uvádza, že skalnatá pôda sa môže nachádzať v povrchnom srdci; „skaly lenivosti“ nám bránia zatiahnuť s Pánom na hlbinu, pretože nám chýba vytrvalosť. Tŕne predstavujú neresti, ako zbožšťovanie bohatstva a život iba pre materiálne veci. Ak tieto „tŕne pestujeme, dusíme v sebe Boží život“. Pápež nás ďalej povzbudzuje, aby sme prinášali svoje „skaly“ a „tŕne“ Bohu vo svätej spovedi a modlitbe: „Ježiš, Dobrý rozsievač... bude nesmierne rád, že ti môže očistiť srdce“  tvrdí pápež. Popros dnes Boha, aby ti ukázal „skaly“ a „tŕne“ v tvojom živote. Čo ti bráni naplno a pozorne počúvať Božie slovo a chápať ho (porov. Mt 13, 23)? Rozvíjať sa a prinášať ovocie pre neho? Dôveruj, že Boh ti chce v srdci pripraviť úrodnú pôdu. Ak ho poprosíš, určite z neho vytrhá všetku burinu. A nielen to - zahrnie ťa svojou milosťou, aby si mohol stále prinášať už len dobrú úrodu!   

Pane, ďakujem ti, že mi posielaš svoje slovo a že mi dávaš svoju milosť, aby som ho správne počúval a  rozumel mu.

Svätí Cyril a Metod. Spoločne prišli na naše územie s jediným cieľom: priniesť nám Kristovo svetlo. Títo bratia boli v tejto svojej misii takí jednotní, že nám niekedy pri uvažovaní nad ich životom môže uniknúť, akí boli vlastne rozdielni. 
Cyril bol učenec a filozof. Zrejme bol trochu utiahnutejší ako Metod, čo sa prejavilo aj v jeho túžbe zostať na sklonku svojho života v kláštore, kde mohol byť sám s Bohom. Metod, idúc v šľapajach svojho otca Leva, bol pred misiou na našom území úradníkom, ktorý musel vedieť pracovať nielen s číslami a faktami, ale aj s ľuďmi. Neskôr bol vysvätený za biskupa a napriek mnohým intrigám, ktorí proti nemu snovali protivníci, chodil po celej našej krajine a upevňoval ľudí vo viere, ktorú im s Cyrilom priniesli. 
Dnešným jazykom - a s miernym zjednodušením - by sme možno povedali, že Cyril bol introvert a Metod extrovert; rehoľníci by zasa mohli povedať, že Cyril skôr cítil povolanie ku kontemplácii a Metod k činnej službe. 
No títo dvaja celkom rozdielni bratia dokázali viac než len spolu vychádzať. Oni svoju rozdielnosť dokázali využiť v prospech Božieho kráľovstva - tým, že sa pri evanjelizačnej práci vedeli navzájom dopĺňať. 
Aj okolo nás je veľa rôznych „cyrilov“ či „metodov“, ktorí sú iní ako my a niekedy nám ich odlišný štýl života - ba možno aj šírenia evanjelia - prekáža. Spomeňme si vtedy na týchto dvoch rozdielnych bratov: bez Cyrila by sme nemali písmo, vďaka ktorému sme mohli spoznávať Božie slovo a sláviť liturgiu v našom jazyku, a bez Metoda by toto písmo - a všetko s ním spojené - možno rýchlo upadlo do zabudnutia. 
Nie je zlé, že sme iní. A nie je zlé, že sú iní aj druhí ľudia. Radujme sa z toho, že môžeme byť tými čím sme a tešme  sa, že ostatní ľudia v Cirkvi svojimi darmi dopĺňajú to, čo my nemáme alebo nedokážeme. I pri rozdielnosti je treba svorne šíriť Božie kráľovstvo.   
(upravené SMN)

Svätí Cyril a Metod, orodujte za nás.

…

Ó, Najsvätejšia sviatosť, patrí ti všetka chvála a vďaka na veky vekov.