Povečerie

Je to oficiálna večerná modlitba cirkvi. Na začiatku 6. storočia bolo vo východnej Cirkvi povečerie známe pod názvom APÓDEIPNON, ktorý pochádza z gréckeho jazyka a v preklade znamená - po jedle, po večeri. Tento spôsob modlitby pochádza zo zvyku otcov púšte lavry sv. Sávu Osvieteného, kde sa spomína to, aby každý mních slúžil povečerie individuálne v kélii. Po ukončení večernej bohoslužby v chráme, ukladali sa k spánku nie inak ako vykonaním ešte domácich modlitieb. Je veľmi pravdepodobné, že práve odtiaľ berie svoj počiatok aj naše povečerie. Postupom času slúženie povečeria prechádza do všeobecného užívania Cirkvi ako verejná modlitba cirkvi. Dnes tvorí jednu z každodenných bohoslužieb. Slúži sa po večierni ale pred polnočnicou, zvyčajne to býva pred nočným odpočinkom. Povečerie má dve podoby:

- malé povečerie

- veľké povečerie - Slávime v predvečer narodenia nášho Pána Ježiša Krista

Mnohí z nás bojujeme so zatrpknutosťou, očakávaniami, odmietnutím, súdením seba alebo iných. To všetko je znakom, že zákon sa stále hlási k životu a snaží sa udusiť život v milosti. Marta a Mária boli dve sestry, ktoré milovali Ježiša. A predsa sa na Neho obe pozerali inak. Obe videli Ježiša rôzne. Jedna v Ňom videla Zákon a druhá milosť.Keď prišiel k ním Ježiš na návštevu, bol zaiste unavený z dlhej cesty. Marta i Mária to obe vedeli.  Každá z nich však urobila čosi úplne opačné. Marta sa rozhodla Ježišovi poslúžiť, niečo pre Neho urobiť. Po chvíli prichádza za Ježišom pohoršená a žiada Ho, aby napomenul jej sestru, že ona tak nerobí. Marta vidí Ježiša, ako niekoho, komu musí vzdať úctu, kto prichádza, aby od nej a tým pádom aj od iných niečo požadoval a snaží sa zo všetkých síl mu vyhovieť. Mária naproti tomu vidí unaveného Ježiša, ako niekoho, kto jej prišiel napriek tomu niečo dať. Sadá si k Jeho nohám a počúva, čo hovorí. Ani ju nenapadlo, že by Ježišovi mala najprv pripraviť jedlo, postarať sa o Neho a až potom si od Neho mohla niečo vziať. Zákon požaduje a milosť dáva. Zákon odsudzuje, milosť oslobodzuje. Zákon zabíja, milosť dáva život. Zákon hovorí: „Daj mi, daj mi, daj mi!“. Milosť kričí: „Tu máš, tu máš, tu máš!“ Marta vnímala Ježiša ako zákon a preto sa cítila frustrovaná, nahnevaná na sestru, ba dokonca nahnevaná na Ježiša! Maria ho videla ako plného milosti, dychtivo čakala, čo jej Ježiš dá a preto dostala podiel, ktorý sa jej nikdy neodníme (Lk 10,42).Milosť prišla osobne na tento svet v Ježišovi. On prišiel, aby nám všetko, čo má, dal. Nič od nás nečaká, ba naopak, chce, aby sme si my zobrali všetko, čo má On. Mnoho kresťanov si mylne myslí, že musia Ježišovi niečo dať, že si musia zaslúžiť Jeho lásku alebo mu dokazovať lásku svoju.Mária si sadla k Ježišovým nohám. Hebrejské slovo „yashab“, ktoré sa v Biblii často prekladá ako „bývať, prebývať“ znamená doslova „sedieť“. Znamená rovnakú činnosť, ktorú si zvolila Mária a ktorá sa jej neodníme. Zvolila si sedieť, odpočívať a počúvať pri Ježišových nohách.A tak „ O jedno prosím Pána a za tým túžim, aby som mohol bývať (sedieť) v dome Pánovom po všetky dni svojho života“ (Ž 27,4).

Nepoškvrnené počatie Presvätej Bohorodičky

Táto dogma je tiež špecifická pre katolícku cirkev. Vyhlásil ju 8. decembra 1854 pápež Pius IX. v encyklike Ineffabilis Deus. Ukončil ňou dlhotrvajúce diskusie v katolíckej cirkvi, či Mária bola naplnená Božou milosťou už v okamihu jej počatia v matkinom lone a ako jediný človek sa narodila bez dedičného hriechu. Uvedená dogma tvrdí: „Učenie, že najblahoslavenejšia Panna Mária bola od prvého okamihu svojho počatia ojedinelou výsadou milosti všemohúceho Boha so zreteľom k zásluhám Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená od poškvrny dedičného hriechu, je od Boha zjavené, a preto mu všetci veriaci musia pevne a stále veriť.” Podľa katolíckej viery bola Mária uchránená i od následkov dedičného hriechu, ako je náklonnosť k hriechu a neviazaná žiadostivosť. Nebola však uchránená od vonkajších dôsledkov hriechu, ako je bolesť a utrpenie, ktoré niesla spolu so svojím Synom. V Lurdoch sa 11. februára 1858, zjavila chudobnej dvanásťročnej dievčine Bernadette Soubirous žena, ktorá sa predstavila slovami: „Ja som Nepoškvrnené počatie”. Slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie sa slávi 8. decembra.

Sv.Mikuláš, Divotvorca

Životopis:

Mikuláš sa narodil do bohatej kresťanskej gréckej rodiny manželom Epifaniovi a Ioanne. V mladosti sa podujal na cestu do Jeruzalema, kde si pozrel zvyšky Kristovho kríža a Kristov hrob. Podľa legendy Mikuláš študoval v Alexandrii, pričom cestou z Alexandrie do Myry (grécke mesto v Mikulášovej rodnej Lýkii) údajne zachránil muža, ktorý padol cez palubu. Keď potom loď dorazila do Myry, v meste vyberali nového biskupa, nakoľko predošlý zomrel. Chceli vybrať "muža, ktorý víťazí" (gr. Νίκη, Niki=víťazstvo). Keď sa to dopočul človek, ktorého Mikuláš zachránil, navrhol, aby bol za biskupa vybraný obetavý Nikolaos, ktorý nosí aj meno víťaza (νίκη, niki=víťazstvo, λαοί, laoi=ľud). Ako biskup pomáhal kresťanom, ktorí boli prenasledovaní počas vlády Diokleciána. Zachránil mnoho odsúdených kresťanov, ktorých vykúpil vďaka svojmu bohatstvu. Na svoje náklady dal postaviť aj nemocnicu. Mikuláš sa stal pre svoje činy obľúbeným biskupom, no ani on neunikol prenasledovaniu, bol zatknutý a na trest čakal vo väzení. Avšak v roku 313 vydal cisár Konštantín Veľký Milánsky edikt, ktorý povoľoval beztrestné vyznávanie kresťanstva a tak bol Mikuláš oslobodený. Po oslobodení sa z neho stal arcibiskup. Jeho najznámejším činom je určite zachránenie troch dcér. V meste žila jedna rodina, ktorej otec prišiel o všetky peniaze a jeho tri dcéry si mali na živobytie a veno zarábať ako prostitútky. Keď sa to dozvedel Mikuláš, rozhodol sa im pomôcť. V noci dal do mešca peniaze a položil ich na okno domu, v ktorom rodina bývala. To isté urobil aj ďalšiu noc a majiteľ domu bol zvedavý, kto je ten dobrodinec. Na tretí deň si teda na Mikuláša počkal, keď dával mešec na okno a poďakoval sa mu. Mikuláš mu povedal, aby toto tajomstvo neprezradil. Každej dcére dal takto ako veno 100 aureov. V roku 325 po Kr. sa Mikuláš zúčastnil prvej cirkevnej synody v Bithýnskej Nikaii, na ktorej bol aj rímsky cisár Konštantín Veľký. Tu sa Mikuláš pohádal s nepravým kresťanským učením alexandrijského biskupa Areia (arianizmus) a podľa legendy ho dokonca udrel do tváre, za čo ho cisár na nejaký čas zavrel do väzenia. Sv. Mikuláš zomrel pokojnou smrťou 6. decembra roku 330 (podľa iných 345 alebo 352). Jeho telo bolo uložené do sarkofágu a namočené do myrhy. V roku 1087 ukradli námorníci z juhotalianskeho mesta Bari sarkofág z Myry a priviezli ho do Bari, kde ho uložili v chráme sv. Štefana (Ναός του Αγίου Στεφάνου). Počas jednej bohoslužby sa údajne zo sarkofágu začalo prúdom valiť také množstvo myrhy, že veriaci ju pozbierali do fľašiek a používali ju proti rôznym chorobám. Aj dnes je v sarkofágu stále veľa myrhy. Niektorí vravia o zázraku a o večnej myrhe v hrobe Sv. Mikuláša. Podľa kostrových pozostatkov moderní vedci spravili rekonštrukciu Mikulášovej tváre.