Vstúpili sme do mariánskeho mesiaca mája, ktorý nazývame aj mesiacom lásky. Čo je to láska ? Svet pozná rôzne podoby lásky a nazýva láskou aj to, čo nemá nič spoločné s láskou. Ak ideme ku koreňu lásky, nepýtame sa čo je  láska, ale kto je  láska ? Odpoveď -  Boh je láska. Z lásky k svojmu stvoreniu, hlavne k človekovi, stvoril najkrajší ľudský kvet – Máriu, ktorá sa stala matkou Jeho Syna, Ježiša Krista. Aby bola jeho dôstojným telesným príbytkom, uchránil ju dedičného hriechu a zahrnul plnosťou svojej milosti. Pri zvestovaní ju mohol anjel pozdraviť : „Raduj sa, milosti plná !“
Po splnení všetkých úloh  na tomto svete zobral Ježiš svoju Matku s telom a dušou k sebe do neba a nebeský Otec jej pridelil titul a úlohu - Kráľovná všetkých svätých. Mária aj naďalej „žije“ v živote Cirkvi a v živote každého kresťana.  Druhý vatikánsky koncil nadviazal na tradíciu a posvietil novým svetlom na úlohu Kristovej Matky v živote Cirkvi. "Blahoslavená Panna, vzhľadom na dar a hodnosť Božieho materstva, čo ju spája so Synom Vykupiteľom, a pre svoje neobyčajné milosti a úlohy je veľmi úzko spojená s Cirkvou. Bohorodička je predobrazom Cirkvi... a to v poriadku viery, lásky a dokonalej jednoty s Kristom."
Boh ju aj naďalej poveruje úlohami a najčastejšie jej ústami hovorí svetu svoje posolstvá. Deje sa to cez zjavenia verejné i súkromné.
V tomto mesiaci, 13. mája, si pripomíname 94. výročie 1. fatimského zjavenia.  Najsvätejšia Panna v zjavení zdôraznila predovšetkým modlitbu, zvlášť modlitbu svätého ruženca, povinnosť pokánia, zmenu spôsobu života a odvrátenie sa od hriechu. Toto posolstvo je aktuálne aj v dnešných časoch , keď svet akoby utekal od Boha a robí i uctieva si rôznych bôžikov pýchy, lakomstva a nenávisti. Nechce vidieť  zdvihnutý prst Boha, ktorý akoby hovoril: Pozor, veľká je moja trpezlivosť, milosrdenstvo, ale aj spravodlivosť.
Mária, naša Matka, úzkostlivo pozerá na nás a tlmočí Božie varovanie svetu. „ Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“, je aktuálne aj v našich časoch.
Mariánsky ctiteľ využije májový milostivý čas, aby v tomto mesiaci pozdravil a poďakoval sa svojej Matke za ochranu. Zdá sa nám, že Mária je v máji akoby bližšie k nám. Ona nás stále rovnako zakrýva svojím ochranným plášťom. Máj je určený nám, ľuďom, aby sme sa v ňom  pevnejšie zomkli okolo svoje Matky a odrážali útoky na jej Panenstvo a Materstvo zo strany neprajníkov jej Nepoškvrneného Srdca.
Druhý vatikánsky koncil tvrdí: „Ježišova matka, ako v nebi už oslávená s telom i dušou, je obrazom a začiatkom Cirkvi, ktorá sa má zavŕšiť v budúcom veku, a kým nepríde Pánov deň, tu na zemi svieti putujúcemu Božiemu ľudu ako znamenie bezpečnej nádeje a útechy.“ (LG 68)

Preto radujme sa !

Áno, hľa, Človek! Stojí pred tebou ako nevinná obeť. Pozri na Muža bolesti, ktorý dokonale pozná, čo je to bôľ, a pozri na toho, ktorý niesol všetky tvoje hriechy. Upri svoj zrak na neho a nájdi v ňom svoju spásu. Uvedom si, ako ďaleko Boh zašiel, aby ťa vykúpil zo smrti. Uvedom si Kristovu lásku – vášnivú lásku, ktorá je ochotná podstúpiť smrť na kríži pre tvoju spásu. Pozri sa na Muža a vedz, že prijal svoj osud, pretože ťa miluje.

Ježišu, keď upieram na teba svoj zrak, daj mi možnosť zahliadnuť spásu, ktorú si pre mňa vydobyl. Pane, chcem patriť iba tebe.
(úryvok z denného zamyslenia Modliba.sk)

      V liturgii Svätého a veľkého štvrtka si pripomíname , ako Ježiš umýval nohy svojim učeníkom. Bol to skutok úplnej pokory, ktorý ich zaskočil. A preto sa ich opýtal: „Chápete, čo som vám urobil? ... Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“ (Jn 13, 12. 15).
Išlo o poslednú lekciu? Umyl Ježiš učeníkom nohy, aby ich pozval k prijatiu života v znamení pokornej služby? Áno aj nie.
      Áno, Ježiš nabádal učeníkov, aby sa stali pokornými sluhami, akým bol on – a urobil to zvlášť účinným spôsobom spolu s prorockým gestom. Ale nie je to všetko, čo urobil. Pozrime sa na slová, ktorými Ján začína tento príbeh: „Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina..., miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti“ (Jn 13, 1).
     Ježiš vedel, že koniec je blízko. Namiesto toho, aby využil posledné hodiny a zameral sa na vlastný život, vychádza zo seba, aby ukázal svojim učeníkom, ako hlboko ich miluje. Vedel, že slová neurobia tú istú službu. Na slová sa tak ľahko zabúda. Preto volí prorocké gesto, ktoré na nich hlboko zapôsobí. Rozhoduje sa urobiť úkon, ktorý bol vyhradený sluhom v domácnosti. Vyberá si skutok, ktorý sa uchová v pamäti učeníkov ako dôkaz jeho lásky a jeho oddanosti. Ježiš tým skutkom prekročil hranice pokory. Chcel im tým povedať: „Miloval som vás až do konca, po všetky dni svojho pozemského života. Dôverujem vám. Zverujem vám do rúk svoju Cirkev. Teraz choďte a veďte ostatných, ako som ja viedol vás.“
    Sme užasnutí touto Ježišovou láskou !
(upravené denné zamyslenie z Modlitby.sk)

V malej, ale veľmi krásnej horskej dedinke sa  starším manželom narodil  dlho túžený synček. Pokrstili ho menom Janko po otcovi. Obaja rodičia boli z chudobných rodín, no  vrúcne veriaci ľudia. Preto aj za narodenie synčeka veľmi ďakova³i Pánu Bohu, že ich vyslyšal a obdaril ich vytúženým dieťatkom.
Žili v malom domčeku trocha bokom od ostatných domov v dedinke. Mali však bližšie do malého, ale krásneho dreveného kostolíka, pri ktorom bola aj malá fara. Boba to iba chalúpka prilepená ku kostolíku. V tejto malej fare býval a svoje ovečky privádzal do  malého božieho chrámu starší a veľmi láskavý pán farár. Volali ho otec Jurko. Pán farár mal veľmi rád deti.  Keďže ich v dedine nebolo veľa, všetkých poznal aj po mene. Aj oni mali radi svojho otca Jurka. Náležite sa mu odplácali dobrými skutkami a  pomocou pri práci v kostole aj okolo fary.
Janík rástol ako z vody, už v predškolskom veku. V čase adventných “ rorát “ chodil s mamou každé ráno do kostolíka. Tieto roráty boli u dedinčanov obľúbené a skoro samozrejmé. Janko pri svätej omši  vždy miništroval a pán farár ho poveril službou zhasínať sviečky po sv. omši a niekedy aj pred ňou. Mal z toho veľkú radosť..

Roky utekali a Janĺk sa dočkal dňa prvého svätého prijímania. Rodičia, aj keď chudobní, vynaložili všetko nato, aby ich jediný synček bol pekne sviatočne oblečený a pripravený  prvýkrát prijať Ježiška do svojho srdiečka. V tento sviatočný večer Janík nemohol zaspať. Mal toľko krásnych dojmov a srdiečko nap³nené láskou k Ježiškovi.

Janko, ktorý sa aj dobre učil v škole, robil svojím starnúcim rodičom veľkú radosť. Bol vždy poslušný a veľmi sa snažil pomáhať pri prácach okolo domu a v malej záhradke. Keď sa priblížil čas sviatosti birmovania, tak sa vybral s oteckom do vedľajšej dediny, aby tam navštívili otcovho brata Františka, . Prosili ho, aby bol Jankovým birmovným otcom. Ten samozrejme s radosťou súhlasil. František sám bol veriaci katolík a Janka mal veľmi rád.
Janko vyrastal na pekného a šikovného chlapca, ktorý mal vždy výborný prospech v škole a bol aj výborný na rôznych športoviskách Čo robil, vždy robil poctivo a s láskou. Čo chytil do ruky, všetko sa mu darilo. Po skončení základnej školy si sám vybral školu, na ktorú by rád chodil. Bola to priemyslovka- odbor strojársky, lebo pociťoval, že pri strojoch by mohol uspieť. V tomto období býval na internáte a preto domov chodieval iba na víkendy. Čas, ktorý trávil doma, venoval hlavne svojim  rodičom, aby ich aspoň trochu potešil a pobavil. Nikdy však nezabudol odbehnúť na faru za otcom Jurkom, ktorý už veľmi zostarol. Zdržal sa tam často dve, tri hodiny. Bolo vždy o čom hovoriť. Potešený sa vracal z fary domov, len veľmi sa bál o zdravie pána farára. Pred maturitou Janko dostal dopis od otca Jurka, aby ho navštívil, ak príde domov. Chce sa s ním pozhovárať. Bol veľmi zvedavý o čom chce s ním otec Juraj hovoriť. Po príchode domov sa ospravedlnil a hneď utekal na faru. Tu ho prijal pán farár očividne zarmútený.
Bolo na ňom vidieť, že  chorľavie. Janko mal starosť o jeho zdravie a pána farára zaujímali Jankove  životné plány. Janko vyjavil svoju tajnú túžbu stať sa kňazom. Pán farár sa veľmi potešil, pretože aj on tajne dúfal, že Janko si zvolí túto cestu. Povzbudil ho a požehnal
jeho rozhodnutie. Po absolvovaní tohto rozhovoru Janka čakal ešte jeden dôležitý a to s rodičmi. Toho sa veľmi obával, ale na Jankove prekvapenie rodičia veľmi neodporovali.
Súhlasili. Vedeli, že ak sa Janík  stane kňazom, bude to pre nich požehnanie. Veď Janko im už toľko radosti a lásky daroval, že oni ho tiež môžu darovať Bohu. ktorému sú tak oddaní
Tak sa aj stalo. Janko študoval s výborným prospechom. V deň svojej vysviacky boli prítomní rodičia, birmovný otec František aj pár ľudí z rodnej obce. No nemohol na nej chýbať otec Jurko. Ten bol  už na odpočinku v charitnom dome v blízkom meste. S radosťou prijal pozvanie.  Stretnutie  dvoch kňazov „otca a syna“ bolo veľmi dojemné. Padli si do náručia a Janko veľmi ďakoval Bohu, že ho kroky zviedli s týmto mimoriadne dobrým človekom, ktorý mu ukázal cestu, ktorou má kráčať ku svojmu cieľu.

Skromné primície sa konali v rodnej dedine. Manuduktorom otcovi Jánovi bol staručký pán farár, otec Jurko. V ďalšom kňazskom  živote mu bol stálym vzorom.