Ako dieťa znepokojil kráľa Herodesa, ako chlapec udivil doktorov.
Ako muž otriasol celým národom i základmi rímskej ríše.
Nenapísal ani jednu knihu, ale knihy napísané o ňom, by nevošli ani do najväčších knižníc sveta.
Nezložil ani jednu pieseň, ale svojou odpúšťajúcou láskou rozozvučal piesňou milióny mladých.
Nezaložil náboženskú školu ani vedecký ústav, ani seminár, ale nijaké školy vzdelaných národov sa nemôžu pochváliť toľkými žiakmi ako on.
Nezriadil lekársku ordináciu, ale uzdravil viac chorých duší ako tisíce lekárov chorých tiel.
Ovládal zákony prírody, chodil po vlnách mora, utíšil búrku, z málo chlebov nasýtil veľké zástupy, liečil slovom, kriesil mŕtvych.
Nepriatelia ho nemohli premôcť, ani satan zničiť, ani hrob zadržať.
Nad všetkými zvíťazil, nevelil nijakej armáde, nedobil železom ani piaď pôdy a predsa nijaký vojvodca nemal toľko dobrovoľníkov ako on. Mocou svojej lásky, posolstvom evanjelia pretvoril svet.
Veľkí mužovia prišli a odišli, všetci ľudia sklamali, ale on nikdy a nikoho.
Všetci ľudia zhrešili, ale on jediný ostal svätý, večný, dokonalý, najkrajší medzi ľudskými synmi.
A ten Ježiš je Spasiteľom, sveta, môj Spasiteľ a Orodovník u Boha.
Ak chceš, bude i tvoj ...Skloň sa pred ním, vyhlás ho za kráľa svojho života.
Vyvoľ si Ježiša, lebo nik nie je ako On !

Mať bázeň pred Bohom znamená stáť v úžase pred jeho silou, mocou a poznaním. Mať bázeň pred Bohom znamená skloniť sa pred tajomstvami, ktoré nikdy nepochopíme, ako napríklad pred skutočnosťou, že Boh nám dal slobodu vybrať si, hoci naše slobodné rozhodnutia majú často katastrofálne následky pre nás aj pre iných. Mať bázeň pred Bohom znamená uveriť, že každého z nás stvoril, aby sme ho poznali, milovali a slúžili mu v tomto živote a boli s ním naveky šťastní.
Boh je oveľa úžasnejší a je nám oveľa bližšie, než si vôbec dokážeme predstaviť. Miluje nás tak, že si vzal na seba naše telo, odpustil nám hriechy a porazil našich najhroznejších nepriateľov – aj toho posledného, smrť.
Toto je Boh, ktorého máme milovať, klaňať sa mu a uctievať si ho celým svojím životom!
(Slovo medzi nami-denné zamyslenie -21.2.2011)
Sme pred pôstnym obdobím roka - zamyslime sa !

Lepšie je utiekať sa k Pánovi, * 
    ako sa spoliehať na človeka. 
Lepšie je utiekať sa k Pánovi, * 
    ako sa spoliehať na mocnárov. —(Ž 118)

Kráľ Dávid sa prehrešil proti svojmu Bohu tým, že proti jeho vôli si dal spočítať svoj ľud. Prostredníctvom proroka Gada mu oznámil trest. Mal si vybrať jeden z troch trestov : trojročný hlad v krajine, útek pred nepriateľom počas troch mesiacov, alebo trojdňový mor v krajine. Dávid takto odpovedal: "Som vo veľkej úzkosti. No nech padneme do Pánovej ruky, lebo jeho milosrdenstvo je veľké! Ale do ruky človeka nech nepadnem." (por. 2 Sam 24, 12-14)
Dávid sa spoliehal na Božie milosrdenstvo a dobre urobil. Pán mor v krajine predčasne ukončil.
Človek je krehký, často padá, hreší a zasluhuje si trest. Boh službou Cirkvi ponúka svoju lásku a milosrdenstvo. Jeho Spravodlivosť „musí“ trestať, ale trest si môžeme vybrať z ponuky jeho nekonečného milosrdenstva. V pokore hodiť sa na tvár pred Pánom ako Dávid a dosiahnuť zmiernenie, či odpustenie trestu.
O mesiac vstúpime do obdobie Veľkého pôstu. Využime tento čas, v kajúcnosti pristúpme k žriedlu Milosrdenstva lebo: „Lepšie je utiekať sa k Pánovi,  ako sa spoliehať na človeka“.
Koľkí uprednostňujú protekciu, uplácanie a rôzne ľudské vzťahy. Častým výsledkom je veľké sklamanie. No nemôže byť sklamaný ten, kto sa utieka k svojmu Bohu a u neho si robí „protekciu“  dobrými skutkami – modlitbou, pôstom a almužnou.

Anton, prepodobný, narodil sa  okolo roku 250 v Kóme, v severnom Egypte. Po smrti rodičov zostal Anton sám iba s malou sestrou. Mal vtedy osemnásť alebo dvadsať rokov a staral sa o dom a o sestru.
     Neprešlo ani celých šesť mesiacov od smrti rodičov, keď šiel ako zvyčajne do Pánovho domu a v duchu sa zaoberal myšlienkou, ako apoštoli opustili všetko a išli za Spasiteľom a ako tí v Skutkoch apoštolov predávali majetok a čo zaň utŕžili, prinášali apoštolom k nohám, aby sa to rozdelilo núdznym, a potom akú veľkú nádej majú uloženú v nebi. Tým zaujatý vošiel do kostola a práve sa čítalo evanjelium. Tu počul, ako Pán vravel onomu boháčovi: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj všetko, čo máš, a rozdaj chudobným; potom príď a nasleduj ma a budeš mať poklad v nebi.“ 
     Antonovi bolo, akoby mu Boh pripomenul tieto sväté veci, akoby sa to čítalo iba kvôli nemu. Rýchlo vyšiel z Pánovho domu a majetok, čo mal po predkoch (mal tristo jutár úrodnej a veľmi peknej pôdy), daroval dedinčanom, aby nebol na ťarchu ani jemu ani jeho sestre. Všetok hnuteľný majetok predal a veľa peňazí, čo zaň získal, rozdelil chudobným, iba niečo ponechal pre svoju sestru. 
     Keď opäť prišiel do Pánovho domu, počul, ako Pán hovorí v evanjeliu: „Nebuďte ustarostení o zajtrajšok.“ Nemohol tam ďalej vydržať, vyšiel von a rozdal bedárom aj to málo, čo mal. Sestru zveril známym, spoľahlivým pannám na Parthenóne, aby ju vychovávali, a sám sa oddal pred svojím domom asketickému životu: bdel nad sebou a vytrvalo viedol prísny spôsob života. 
     Pracoval vlastnými rukami, lebo počul: „Kto by zaháľal, nech ani neje.“ Z časti toho, čo zarobil, kupoval si chlieb, druhú časť rozdával bedárom. 
     Často sa modlil, lebo sa naučil, že sa treba „bez prestania modliť“ v samote. A čítal tak pozorne, že mu neuniklo nič, a zapamätal si všetko, čo bolo napísané, takže mu neskôr pamäť nahrádzala knihy. 
Neskoršie odišiel do samoty a  žil pustovníckym životom. Pomaličky sa okolo neho začali zhromažďovať  mládenci, ktorí chceli žiť pod jeho vedením. A tak čoskoro neďaleko jeho jaskyne vyrástlo mnoho domov  a monastierov, ktoré viedol.  Zomrel 17.1. 356 vo veku stopäť rokov. 

Modlitba
Bože a Otče náš, ty si vnukol svätému  Antonovi, aby ti slúžil obdivuhodným životom na púšti; prosíme ťa, na jeho orodovanie dopraj aj nám, aby sme premáhali svoje sebectvo a nadovšetko milovali teba. 
(Zdroj: Synaxar a Posvätné čítanie z Liturgie hodín)

Je posledný deň roku 2010. Mnohí budú na prelome rokov končiť tento rok a vítať nový rok 2011 bujarosťou a hlukom, ktorý prehluší potrebné ticho našich sŕdc a náležité ďakovanie Bohu za veľké dobrodenia, ktoré sa nám dostali v roku 2010. Zdá sa mi vhodné uviesť  úryvok z dnešného denného zamyslenia časopisu „Slovo medzi nami“.
„Jeden rok končí, druhý začína, ty však nikdy nezabudni, že si Božím dieťaťom. Nikdy nezabudni, že si obklopený jeho láskou, že si súčasťou jeho plánu, a drž sa pevne jeho srdca. Ten, ktorý je od večnosti, má Božiu múdrosť, aby ťa previedol každým problémom v roku 2011. Nie je podstatné, čo ťa v živote čaká; Ježiš Kristus, Božie Slovo, vzal na seba ľudské telo. Už pred stáročiami prišiel medzi nás a odvtedy je stále s nami. Je s tebou aj dnes.“
V našich chrámoch sa budeme dnes modliť modlitbu na zakončenie roku. V nej sú zahrnuté naše vďaky za všetky milosti, ktoré nám Pán dožičil v minulom roku. Nech sa naše srdcia pozdvihnú hlavne pri slovách:
„ Buď na veky vekov  velebený, oslavovaný a nadovšetko milovaný, Otče Pána nášho Ježiša Krista, skrze ktorého  a pre ktorého  si nás stvoril a všetkými milosťami svojho Svätého Ducha  si nás zahrnul.“