Význam dnešnej nedele praotcov a nasledujúcej nedele Otcov je poukázať, že Kristus je Mesiášom, predpovedaný prorokmi ako potomok kráľa Dávida z kmeňa Júdovho. Dnešná nedeľa ide až k praotcom Abrahámovi ba až k Adamovi. Rodokmeň Ježiša Krista ako človeka v evanjeliu podľa Matúša dokazuje, že Ježiš je potomok Abraháma.  Lukášovo evanjelium posúva rodokmeň až k Adamovi.

   Boh má svoje plány s ľudským pokolením už vo večnosti, i keď v našom svete sa plnia  „v plnosti času“. Keď naši prarodičia prestúpili Boží príkaz nastúpila Božia spravodlivosť, ale hneď aj milosrdenstvo (Gn 3,15): Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu."  (protoevanjelium).

   Postupne sa ľudstvo odklonilo  od Boha, a preto sa rozhodol vyvoliť si svoj ľud a sme pri Abrahámovi. Bol synom Táreho (ako Abram), bývali v chaldejskom Uru. Táre s celou rodinou odišiel z Uru  a usadil sa v Harane. (Gn 11).

   Boh mal však iné plány. „Tu Pán povedal Abramovi: "Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do krajiny, ktorú ti ukážem.(Gn 12,1). Abram odišiel do Kanaánu. Pán  Boh zmenil jeho meno : „A tvoje meno nebude už viac Abram, ale Abrahám, lebo ťa urobím otcom mnohých národov.“ (Gn 17,5).V starobe sa mu narodil syn Izak, Boh ho skúšal a on obstál v skúške. Abrahám, otec vyvoleného národa, má výsadné miesto v dejinách spásy. Jeho povolanie neznamená iba počiatočný úsek Božieho zámeru, ale už udáva jeho základné zameranie.

   Už ideme ku užšiemu zameraniu – Izák, má synov Ezaua a Jakuba. Boh „využíva“ lesť Rebeky a pre svoj zámer vyberá si Jakuba, mení mu meno na Izrael (Boh zápasí, Boh  je silný). Izrael je jediný , ktorého si Boh vyberie , aby si  z neho urobil uchovávateľa svojho zámeru spásy. Má  12 synov, ktorí sú praotcovia kmeňov Izraelského  ľudu.

   Do popredia vystupuje kmeň Judu, „Neoddiali sa žezlo od Júdu, ani berla od jeho nôh, kým nepríde (Ten), ktorému prislúcha (žezlo) a ku ktorému sa pritúlia národy. (Gn 49,10).

  Z kmeňa Júdu Dávidov rod je tým, z ktorého sa narodí Mesiáš. Postava Dávida ako človeka a kráľa je taká výrazná, že pre Izrael ostáva vždy vzorom Mesiáša, ktorý sa má narodiť z jeho rodu. Dávid najväčší kráľ, oddaný Bohu, verný a poverený ako aj Mojžiš, aby bol pastierom Izraela. Ako človek mal svoje chyby a prešľapy. Ale pokora a úcta k Arche ,verné plnenie príkazov Božích robí ho pred Pánom veľkým. A preto, keď sa časy naplnili , Kristus bol nazvaný „synom Dávidovým“ ako človek.

  Keď sa pripravujeme osláviť prvý príchod Spasiteľa na svet sme v inej situácii ako títo praotcovia. Oni ho očakávali podľa prisľúbenia na mieste zosnulých a my ho máme medzi sebou a môžeme ho prijímať do svojho srdca. S vierou očakávame Jeho druhý príchod.

  Robme a žime tak, aby  sme na tento príchod boli pripravení so zažatými lampášmi svojich sŕdc.

     Atmosféra týchto dní nám vychá­dza v ústrety a dáva nám príležitosť zastaviť sa, prejaviť úctu a vďaku tým, ktorí sa tak ako my tešili z pozemského putovania, ale ich životná cesta sa na tomto svete už skončila. Preto prichádzame na ich hroby, aby sme položili kyticu kvetov, zapálili svie­cu, spomínali, ale aj tichou modlit­bou vyjadrili vieru vo večný život. Bežný obraz z našich cintorínov týchto dní. KN č.43/2010-Téma).
    K hrobom svojich blízkych prichádzajú veriaci i neveriaci. Jedni s hlbokou vierou v silu modlitby a odpustkov. S láskou zapaľujú sviece a kladú vence i kytice kvetov. Vedia, že tie vonkajšie prejavy sú len prejavom  úcty a milej spomienky na tých, ktorí nás predišli do večného života. Iní azda chcú si splniť svoju povinnosť, lebo takto káže spoločenská zvyklosť a atmosféra týchto dní.

    Tu je príležitosť zamyslieť sa hlbšie nad zmyslom pozemského života. Pri vstupe do istého cintorína som čítal nápis nad bránou : „My sme boli tým, čím ste vy teraz. Raz budete vy tým, čím sme my teraz.“ Čím, alebo kým sú teraz naši zosnulí? Cirkev nás učí, že posmrtný život je buď v stave oslávenia, utrpenia, či zatratenia. Nebo, očistec a peklo. To nie sú miesta, ale stavy.  V akom stave sú duše tých, ktorí nás predišli do večnosti ? S určitosťou vieme, že sú v nebi tí, ktorých Cirkev vyhlásila za blahoslavených, alebo svätých. Tí, ktorí odišli do večnosti v stave milosti posväcujúcej (teda bez ťažkého hriechu), sú buď v nebi, alebo v očistci. Tí, ktorí odišli nezmierení s Bohom, v stave ťažkého hriechu, sú naveky odlúčení od Boha a stratili nádej na Božiu blízkosť.
     Za koho sa teda máme modliť ? Tí, ktorí sú v nebi, naše modlitby nepotrebujú. Tí, ktorí sú v pekle, už im pomôcť nemôžeme. Môžeme pomôcť tým, ktorí sú v očistci, odpykávajú si tresty za odpustené hriechy a majú nádej, že raz ich Boh prijme do svojho náručia. Oni si sami pomôcť nemôžu, musia čakať na našu pomoc a milosrdenstvo Božie.
     Prejavom kresťanskej lásky je pomoc zomrelým vo forme modlitieb, odpustkov, dobrých skutkov a iných foriem pomoci (napr. obete prijaté s odovzdanosťou vo vôle Božej).
V spoločenstve svätých je cirkev putujúca, trpiaca a oslávená.  Vzájomná pomoc je Bohu milá a veľmi prospešná.

Október. V myslí katolíckych veriacich je tento mesiac zasvätený modlitbe sv. ruženca. V časoch, keď sv. omše boli slúžené v zásade v ranných hodinách, v mnohých farnostiach zúčastňovali sa veriaci vo večerných hodinách v hojnom počte na modlitbách sv. ruženca v kostoloch. Boli to priam slávnosti, keď po celodenných prácach a námahách  v modlitbe ruženca odovzdávali sa celí svojej Matke.
    V tomto čase sa ruženec modlieva spravidla pred sv. liturgiou a zdá sa akoby u mnohých veriacich sa strácal záujem o túto modlitbu. Je to veľká škoda !
      Modlitba sv. ruženca je krásna a veľmi užitočná. Je to duchovná baňa, z ktorej ťažíme nie zlato, nie striebro, ale lásku k pravému  kresťanskému životu. Mnohí pápeži odporúčali modlitbu sv. ruženca ako prostriedok na „dosiahnutie dvojakého cieľa: dobre sa modliť a správne žiť.“(sv. Pius V.) Dobre žiť v rodinách a v spoločnostiach, hlavne  cirkevných. Niektorí svätí tvrdia, že ruženec je duchovné  lano spustené z neba na zem, po ktorom je možné sa vyšplhať k nebeskej Matke.

       Podľa legendy modlitbu svätého ruženca naučila nás modliť sa sama Panna Mária cez svätého Dominika. Ťažko povedať, čo je na tej legende pravdivé,  ale vieme, že Panna Mária pri svojich zjaveniach v Lurdoch a vo Fatime držala ruženec vo svojich rukách. Pri zjaveniach v Lurdoch sa spolu s Bernadetou  modlievala sv. ruženec a vo Fatime tiež veľmi odporúčala sa ho modliť.
     V roku 1925 za zjavila Lucii (10.12.), a povedala jej svoje požiadavky. Žiadala, aby sa v prvé soboty mesiaca veriaci pomodlili svätý ruženec, 15 minút rozjímali nad tajomstvami ruženca a pristúpili k spovedi a svätému prijímaniu a to všetko konali s úmyslom odčiniť urážky jej Nepoškvrneného Srdca.
       Potom v roku 1929 sa znovu zjavuje a žiada, aby Svätý Otec spolu so všetkými biskupmi zasvätili Rusko jej Nepoškvrnenému Srdcu..
       Dielo Panny Márie však pokračuje ďalej. V r. 2006 boli Pápežskou radou pre laikov schválené štatúty medzinárodného združenia veriacich s názvom  Svetový apoštolát Fatimy (so sídlom vo Fatime), ktoré chce po celom svete rozširovať fatimské posolstvo. Tento apoštolát sa aj na Slovensku šíri už dlhšiu dobu. Je vydaná  brožúrka, kde sú všetky potrebné informácie pre šírenie tohto apoštolátu. Podstatnou časťou tohto apoštolátu je intenzívna modlitba sv. ruženca.
      Je mnoho cirkevných organizácií, ktoré šíria fatimské posolstvo a sú ním inšpirované, ale toto združenie pochádzajúce priamo z Fatimy, je najviac spojené so zjavením a priamo, bezprostredne, originálne organizuje fatimský apoštolát. Po celom svete sú s ním spojené národné a miestne centrá.
Tí, ktorí sa pripoja k tomuto apoštolátu, tým sa aj zapíšu do Zlatej knihy fatimskej, a ich mená budú zanesené do Fatimy pri výročnej púti.
      Kto by mal záujem o členstvo vo fatimskom apoštoláte, môže sa prihlásiť u autora tohto článku.
Svätý Alfonz tvrdí, že kto sa dobre a často modlí, bude spasený. Treba teda aj dodať, že kto sa dobre a často modlí sv. ruženec, Panna Mária mu určite otvorí bránu do raja.
(tento článok bol už na tejto stránku začiatkom októbra, ale pre technické chyby serveru bol zmazaný)

Spravodlivosť, láska a milosrdenstvo sú v Bohu jedinečným spôsobom skĺbené v jeden celok. Spravodlivosť  „núti“ Boha odsúdiť a potrestať previnenie – hriech. Nekonečná Božia láska k svojmu stvoreniu, k človekovi, pohýna ho k milosrdenstvu. Preto Boh Otec vymyslel nádherný plán našej spásy.
Spravodlivosť vyžaduje primerané zadosťučinenie za hriech. Človek zhrešil, ale jeho zadosťučinenie nie je dostačujúce.
Láska je vynaliezavá. Syn sa stáva človekom , ale zároveň ostáva Bohom. Prináša primeranú obetu Otcovi za hriechy ľudstva, obetu krvavú na Kríži a až do konca sveta obetu nekrvavú na oltári cez ruky vyvolených služobníkov oltára.
Po víťazstve Syna nad smrťou, hriechom, nastupuje milosrdenstvo Božie. Berie do náručia kajúceho hriešnika a odpúšťa mu všetky hriechy, aby mohol raz zakotviť v Kráľovstve, pôvodne pripravenom pre celé ľudské pokolenie.
Ježiš vyhlásil: „ A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“ (Jn 12,32).
Preto Kríž je Kristovou slávou a povýšením.