Lebo Bohu nič nie je nemožné.“ (Lk 1, 37) 
Sme pri opise zvestovania. Archanjel Gabriel prišiel k Márii z Nazareta a oznámil jej Božie plány s ňou:
počne a porodí syna Ježiša, ktorý „bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho“. Táto epizóda priamo
nadväzuje na iné udalosti v Starom zákone, keď neplodné alebo staršie ženy zázračne porodili a ich deti
mali zohrať dôležitú úlohu v dejinách spásy. Tu Mária, hoci chce v plnej slobode prijať poslanie stať sa
matkou Mesiáša, uvažuje, keďže je panna, ako sa to stane. Gabriel ju uisťuje, že to nebude dielom človeka: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni.“ A dodáva: „Lebo Bohu nič nie je nemožné.“ 
„Lebo Bohu nič nie je nemožné.“ 
Toto uistenie, ktoré znamená, že žiadne Božie vyhlásenie alebo prísľub nezostane nesplnený – lebo pre neho nič nie je nemožné –, možno formulovať aj takto: s Bohom nič nie je nemožné. V gréckom texte tento významový odtieň: „s Bohom, v jeho blízkosti alebo spolu s ním“ vyjadruje jeho blízkosť k človeku. A skutočne, pre človeka alebo pre ľudí, keď sú spolu s Bohom a slobodne ho prijímajú, nie je nič nemožné.

Aké sú účinky úvahy o večnej blaženosti a túžby po nej?

Veď u teba je zdroj života a v tvojom svetle uvidíme svetlo.“ Pán a Spasiteľ na počiatku svojho učiteľského úradu hovoril: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ To dokazuje, že úvaha o nebeskom kráľovstve a túžba po ňom navádzajú človeka, aby konal pokánie.

Ak si totiž niekto pomyslí na to, aká veľká je sláva nebeského kráľovstva, musí mu byť ľúto, že tak veľkú slávu stratil a hneď sa kajá zo všetkých svojich hriechov, vyznáva ich a činí za ne zadosťučinenie, aby znova získal stratené šťastie.

Dionýz Kartuzián – O posledných veciach človeka: Smrť, Boží súd, Peklo a Nebo

Pánovi sa veľmi páči, keď kresťan pokojne znáša svoje kríže.

Istý kňaz kázal v nemocnici chorým – hovoril kázeň o utrpeniach. Ukazoval im, ako veľmi sa páči Bohu, keď kresťan pokojne znáša svoje kríže. Túto kázeň počúval človek, ktorý bol chorý už mnoho rokov. Po kázni tento človek zostal smutný a začal plakať. Kňaz sa ho pýtal, čo sa stalo, či mu niekto nespôsobil nejakú krivdu.

„Nie – odpovedal tento chorý – nemám výčitky voči nikomu, iba voči sebe samému.“ – „Ako to?“ – pýta sa udivený kňaz. – „Duchovný otče, toľko rokov som chorý a stratil som všetky zásluhy kvôli mojej netrpezlivosti. Keby som bol pokojne znášal chorobu, aké veľké poklady by som si odniesol do večného života!“

Sv. Ján Mária Vianney, Kázne farára z Arsu

Nestrácajme odvahu kvôli utrpeniu, námahe či chorobám – Boh pripravuje pre tých, čo z lásky k nemu trpia 

Nestrácajme odvahu, keď nás sužujú utrpenia, námahy, smútok a choroby. Nech nás vtedy potešuje a podporuje nádej Neba.

Keď sv. Simforiána viedli na mučenícku smrť, jeho matka mu hovorila: „Synku, pozri na Nebo, nestrať odvahu! Cesta do Neba je ťažká, ale krátka.“ Slová matky oživili v srdci dieťaťa nádej a Simforián s nebojácnou mužnosťou podstúpil smrť za svätú vieru.

Sv. František Saleský, oživený veľkou nádejou a dôverou v Boha sa nebál žiadneho prenasledovania. Uvedomoval si, že všetky utrpenia pochádzajú z Božieho dopustenia. Keď ho neprávom ohovárali, a on nestratil obyčajný pokoj ducha, lebo dúfal, že bude mať z toho úžitok jeho duša a bude to na väčšiu slávu Božiu. Modlil sa teda za tých, čo ho osočovali. A my tiež, keď zakúsime pohŕdanie, alebo budeme skúšaní iným spôsobom, neupadajme na duchu. Nezabúdajme, že sme učeníkmi Krista Pána, ktorého znevažovali a prenasledovali. V chorobách i smútku nezabúdajme na Boha.

Zo sv. Elzearda sa ľudia vysmievali a verejne si z neho robili žarty, on si so slzami v očiach pripomínal utrpenia Ježiša Krista a hovoril, že keby mu dokonca aj oči vylúpili, tak by sa nesťažoval, lebo pamätá na odmenu, ktorú Boh pripravuje tým, ktorí z lásky k Nemu trpia nevinné prenasledovania.

Sv. Ján Mária Vianney, Kázne farára z Arsu

Prečo sú viera, nádej a láska nazývané teologickými cnosťami? Stačí pre našu spásu ich obdržanie pri krste?

Viera, Nádej a Láska sa nazývajú teologickými cnosťami, pretože majú Boha ako svoj bezprostredný a najdôležitejší cieľ a sú ním vlievané. Teologické cnosti majú Boha za svoj bezprostredný cieľ tým spôsobom, že vierou veríme v Boha a veríme všetkému čo zjavil, nádejou dúfame, že budeme mať Boha a láskou milujeme Boha a v ňom milujeme seba a svojho blížneho.

Boh vo svojej dobrote vlieva do našej duše teologické cnosti, keď nás ozdobuje svojou milosťou posväcujúcou a tak sme boli pri prijatí krstu obohatení týmito cnosťami a spolu s nimi aj darmi Ducha Svätého. Pre toho, kto nadobudol užívanie rozumu, nestačí krst na dosiahnutie teologických cností, je tiež potrebné vykonávať časté skutky viery, nádeje a lásky.

Tridentský katechizmus sv. Pia X.