Sv. Andrej-Svorad a Beňadik

- hlavní patróni Nitrianskej diecézy
- pustovníci na Zobore v Nitre a na Skalke pri Trenčíne
- liturgické slávenie - 17. júla

S ich životopisnými údajmi sa zoznamujeme v najstaršom latinskom písaným prameňom, zaoberajúcim sa konkrétnym slovenským prostredím v Maurovej legende z roku 1064-1070. Pravdepodobne Svorad pochádzal z územia Poľska. Dokazuje to aj neskoršia tradícia v dedine Tropie nad Dunajcom neďaleko slovenskej hranice, ktorá zaznamenala, že tam Svorad žil v mladosti ako mních. Už pred 13. storočím tu bol kostol zasvätený svätému Svoradovi. Okolo roku 1020 prichádza na Slovensko. Neďaleko Nitry, v benediktínskom kláštore svätého Hypolita na Zobore, ho prijal opát Filip, od ktorého dostáva i rehoľné meno Andrej.

Svorad-Andrej sa po istom čase spoločného života utiahol do samoty a tu viedol pustovnícky život. Pustovňa bola iste nie ďaleko od kláštora, aby mohol prichádzať na spoločné bohoslužby. V pustovni na Skalke pri Trenčíne žil pravdepodobne až vtedy, keď v starobe dostal mladého pomocníka a učeníka, mnícha Beňadika.

Svätý Svorad-Andrej žil veľmi prísnym asketickým životom. Zvlášť sa postil cez pôstne obdobie. Biskup Maurus hovorí o tom, že na začiatku pôstu si vyžiadal od opáta „40 orechov, a spokojný s touto potravou s radosťou očakával deň svätého Vzkriesenia“.

Po dennej práci, ktorá spočívala v klčovaní lesa a učení pospolitého ľudu, si pripravil taký nočný odpočinok, ktorý sa mohol nazvať skôr trýznením ako oddychom. Na svojom tele nosil reťaz, ktorá sa hlboko zaryla do jeho tela. Polovicu tejto reťaze Maurus vypýtal od opáta Filipa a s úctou ju prechovával na Panónskej hore. Keď sa začalo verejné uctievanie svätca, daroval ju kniežaťu Gejzovi, ktorý o ňu veľmi prosil.

Svorad zomrel okolo roku 1030. Pozostatky sú uložené v nitrianskej Katedrále sv. Emeráma. Najväčšia časť relikvií je v Pálffiovom relikviári z roku 1674 (na obrázku).

Beňadik bol žiakom sv. Andreja-Svorada. Pochádzal s najväčšou pravdepodobnosťou z územia Slovenska. Po smrti svojho učiteľa sa rozhodol bývať na tom istom mieste. Podľa jeho príkladu na Skalke pri Trenčíne tri roky viedol veľmi prísny život. Tu ho prepadli zbojníci, zviazali a hodili do rieky Váh. Ľudia dlho hľadali jeho telo, ale bez výsledku. Zbadali však, že orol po celý rok sedával na brehu Váhu, akoby niečo pozoroval. A skutočne našli telo, ktoré bolo po roku neporušené, akoby bol Beňadik len nedávno zomrel. Jeho telo pochovali tiež v katedrálnom chráme v Nitre, ktorý už v tom čase mal titul baziliky.

Najstaršie zobrazenie sv. Svorada pochádza od autora Legendy biskupa sv. Maura, pochádzajúceho z okolia Nitry, ktoré nechal vytesať na hlavicu stĺpa novovybudovanej katedrály v Péči (11. stor.).

V roku 1083, za pápeža sv. Gregora VII., z podnetu kráľa sv. Ladislava, boli kanonizovaní medzi prvými piatimi uhorskými svätcami: kráľom Štefanom, jeho synom Imrichom a biskupom Gerardom. Ich spoločný sviatok je 17. júla a sú hlavnými patrónmi nitrianskej diecézy a sv. Svorad od roku 1739 patrónom mesta Nitry.

Ich úcta sa veľmi rýchlo rozšírila, o čom svedčí skutočnosť, že biskupský chrám v Nitre už začiatkom 12. storočia nesie ich titul. Podobne tiež kanonická kapitula je označená menom týchto svätcov. Uctievajú si ich okrem Slovákov, najmä Poliaci, Maďari, Česi, Chorváti.

V ikonografii sú zobrazení ako pustovníci s pozadím Zobora alebo Skalky pri Trenčíne, prípadne maďarskej Panonhalmy. Atribútmi sú orechy, orol, reťaz, sekera, kamene zavesené v bútľavom strome.

Zdroj Rimkat.Nitra