Z Apoštolskej konštitúcie pápeža Pia Dvanásteho Munificentissimus Deus.

Svätí otcovia a veľkí učitelia v homíliách a rečiach, ktoré mávali na sviatok Nanebovzatia Bohorodičky, hovorili o ňom ľudu ako o veci, ktorú veriaci už poznajú a prijímajú. Bližšie ho vysvetľovali a hlbšie zdôvodňovali jeho zmysel a podstatu a najmä do jasnejšieho svetla stavali, že sa týmto sviatkom nepripomína iba to, že mŕtve telo preblahoslavenej Panny Márie nepodľahlo nijakému porušeniu, ale aj jej víťazstvo nad smrťou a nebeské oslávenie podľa príkladu jej jednorodeného Syna Ježiša Krista.

A tak keď svätý Ján Damascénsky, ktorý je najslávnejším hlásateľom tejto zdedenej pravdy, porovnával telesné nanebovzatie požehnanej Božej Matky s jej ostatnými darmi a výsadami, s veľkou výrečnosťou povedal: „Patrilo sa, aby telo tej, ktorá si pri pôrode zachovala neporušené panenstvo, bolo aj po smrti uchované od akéhokoľvek porušenia. Patrilo sa, aby tá, ktorá nosila Stvoriteľa v lone ako dieťa, bývala v Božích príbytkoch. Patrilo sa, aby nevesta, s ktorou sa zasnúbil Otec, prebývala v nebeských komnatách. Patrilo sa, aby tá, ktorá sa dívala na svojho Syna na kríži a nastavila hruď meču bolesti, od ktorého bola uchránená pri pôrode, hľadela na neho, aj keď sedí pri Otcovi. Patrilo sa, aby Božia Matka vlastnila to, čo má jej Syn, a aby ju celé stvorenie uctievalo ako Božiu Matku a služobnicu.“

Svätý Germán Carihradský bol presvedčený, že telo Bohorodičky Panny Márie ostalo neporušené a že jeho nanebovzatie zodpovedá nielen jej božskému materstvu, ale aj zvláštnej svätosti jej panenského tela: „Ty sa zjavuješ, ako je napísané, ‚v kráse‘ (porov. Ž 45,14). Tvoje panenské telo je celé sväté, celé čisté, celé Božím príbytkom, a preto sa ani neskôr nemôže rozpadnúť na prach. Premenilo sa, keďže bolo ľudské, pre vznešený neporušiteľný život. Ale to isté je živé a veľmi slávne, neporušené a účastné na dokonalom živote.“

Iný veľmi starý spisovateľ tvrdí: „Teda preslávna Matka Krista, nášho Boha a Spasiteľa, darcu života a nesmrteľnosti, dostáva život od toho a v neporušiteľnom tele je naveky s tým, ktorý ju vzkriesil z hrobu a vzal k sebe, ako to vie iba on.

Keď si spomínam na detstvo, dospievanie, a mala by som odpovedať na  otázku, aké sú moje najkrajšie   spomienky z tohto obdobia, bez váhania by som povedala, že sú to chvíle, ktoré som prežila so svojou prababkou 

Alžbetou. Žila v malom domčeku. V kuchyni mala veľkú pec, posteľ a oproti, na stole pri okne, sochu Lurdskej Panny Márie.

Vždy keď som k nej prišla na návštevu, priniesla som kytičku kvetov a položila ich k soche. Rada som počúvala, keď mi rozprávala o živote svätých, o tom, ako sa mám správať k druhým, ako si mám chrániť a zachovať              čisté srdce. Ona ma naučila všímať si ľudí, ktorí potrebujú pomoc a konkrétne im pomáhať.

Mnohí k nej prichádzali na návštevu. Zvlášť si spomínam na jedného  chudobného. Volal sa Jožko. Bol zaostalý, zanedbaný. Moja prababička mu dala jesť postarala sa mu o odev a darovala mu čas na rozhovor. Odkladala mu každú maškrtu. Z toho, čo dostala, najskôr odložila pre druhých. Kto od nej odchádzal, odnášal si aspoň cukrík, malú čokoládku, či mandarínku... Učila nás obdarúvať druhých.

Keď do našej maličkej osady prichádzal kňaz, aby na prvý piatok navštívil a vyspovedal starých a chorých, vždy sa zastavil u mojej starkej, ktorá ho s úctou a modlitbou na perách čakala, pozerajúc sa do okna. V kredenci mal pán farár hrnček, z ktorého nepil nik, iba on. Čakalo ho teplé mlieko s pečivom a láskavé prijatie mojej starkej. Ako dieťa som ju pri tom pozorovala. Bola som fascinovaná touto
scénou preniknutou dôstojnosťou a úctou ku kňazovi. Návšteva pána farára bola pre ňu vždy sviatkom.

Keď ochorela a blížil sa koniec jej života, veľmi rada som u nej spávala. Spali sme spolu vo veľkej posteli, a hoci sa pri mne nevyspala, bola rada. Časom už nemohla chodiť a ležala v posteli. Nemohla ani čítať, a tak ma k nej mama poslala, aby som jej niečo čítala a potešila  u. Pamätám si, ako som si raz vzala tašku plnú rozprávkových kníh s peknými farebnými obrázkami a začala jej čítať prvú, druhú... Vtedy  som dostala životnú lekciu - keď mi s láskou povedala: „Prosím, nečítaj mi rozprávky, čítaj mi Sväté písmo.“ Odišla tíško, nežne, tak, ako sa hovorí, že odchádzajú duše milujúce Máriu. Zomrela 11. februára,
na sviatok Lurdskej Panny Márie, pred jej veľkou sochou, ktorá stála v kuchyni na stole. Pozerala sa na ňu celý čas s ružencom v rukách.Jej ďakujem za svedectvo pevnej viery, za túžbu po čistote srdca jednoduchosti a pokore. Ona ma naučila vážiť si kňazov, milovať ruženec a Pannu Máriu, všímať si chudobných, darovať to najlepšie darovať čas na rozhovor.

Keď som dospela, pochopila som, prečo chcela aby som jej čítala Sväté Písmo.
(Terézia zo Slovenska)

Stalo sa nešťastie v supermarkete. Veľa zranených, no najťažšie matka päťročného Jurka. Našťastie nebol s ňou na nákup, ale nechala ho doma pri tete. V nemocnici lekári dlho bojovali o jej záchranu. Po čase podarilo sa im jej stav stabilizovať. Doma Jurko netrpezlivo očakával mamku. „Kde je moja mamička, prečo už nejde domov ?“ pýta sa svojej tety. Teta, ktorá už o nešťastí vie, vyhýbavo odpovedá. Nakoniec musí ísť s pravdou von. „Mamička je v nemocnici, pôjdeme k nej“. Pooblieka Jurka a poberú sa do nemocnice. Jurko dnu nesmie ísť, lebo mamička leží na ARO. Vchádza len teta, Jurko čaká. Sleduje však kade ide teta a vo vhodnom čase vkĺzne dnu. Keď sa teta vráti, nenájde Jurka na svojom mieste. Je nespokojná.Jurko je už pri mamičke. Izba je prázdna. Mamka leží na lôžku, prístroje okolo nej a mamka sa nehýbe. Zbadá jej ruku, chytí ju oboma rúčkami, pritisne ne ňu svoje ústočká a vraví: „Mamička, moja mamička, vstaň, poď domov, ja ťa mám rád.“

Vchádza lekár so sestrou. Prekvapený: „Chlapček, čo tu robíš ?“ „To je moja mamička.“ vraví. „Ale tu nemôžeš byť, deti tu nesmú, kto ťa pustil?“ Jurko opakuje: „To je moja mamička, moja mamička.“ Lekár požiada sestru, aby Jurka vyviedla von. On Ide skontrolovať stav pacientky. S údivom zisťuje, že tlak i teplota sa zlepšili, ba aj lepšie reaguje na podnety lekára. Je to možné?

Svitá mu. Rýchlo volá späť Jurka, ktorý nechce sa dať vyviesť von z nemocnice. „Jurko, môžeš tu ostať pri svojej mamičke a rozprávaj sa s ňou. Hovor jej, že ju máš rád a rozprávaj jej veľa, veľa. Ona ťa počuje, len nemôže ešte rozprávať.“

Jurko ostal celý deň. Mamička sa začala usmievať na neho, hladila po hlavičke, ba vyslovila aj jeho meno. Na druhý deň sa jej stav natoľko zlepšil, že ju preložili na inú izbu a Jurko mohol prichádzať s tetou každý deň k mamke.

Stal sa zázrak ! O týždeň mamička opúšťala úplne zdravá nemocnicu a po jej boku kráča natešený Jurko. Jeho rúčka je v maminej tak silne zovretá, akoby už nikdy nemali byť ich ruky oddelené.Aký to bol zázrak ? Zázrak lásky !Lebo : „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.“ (Rim 5,5)