Rok 2020 nám všetkým priniesol nové ťažkosti a výzvy: celosvetovú pandémiu, narušené plány, ekonomické problémy aj politické napätie. Ktorákoľvek z týchto vecí nami mohla otriasť – nehovoriac o osobných skúškach, ktoré sme museli prekonať alebo ešte stále prekonávame. V tom všetkom, čo sa stalo a stále sa deje, nás môže povzbudiť verš z listu sv. Pavla Hebrejopm „Našli sme útočište v tom, že dosiahneme ponúknutú nádej“ (Hebr 6, 18). Ako kresťania môžeme vkladať nádej do prísľubu, že sa jedného dňa zjednotíme s Bohom v nebi. To je nádej, ktorou autor Listu Hebrejom povzbudzoval prvých kresťanov, no ktorá je určená aj pre nás. Ak sa zo všetkých síl snažíme zostať blízko pri Pánovi a dodržiavať jeho prikázania, táto naša nádej je istá a pevná. Zakladá sa na vernosti Bohu. Môžeme si byť istí, že ak mu budeme dôverovať, on nás prevedie každou skúškou. Boh nám dáva tri hmatateľné pramene milosti, ktoré obnovujú a upevňujú túto našu nádej. V Eucharistii sa nám Ježiš dáva, uzdravuje, posilňuje a živí nás. Vo Svätom písme nás Pán učí, kto je, ako veľmi nás miluje, a ukazuje nám, že má s nami úžasný plán. Boh požehnáva nás rodinou a priateľmi, bratmi a sestrami v Kristovi, ktorí nás vedia zahrnúť láskou a podporou, ktorú potrebujeme, aby sme obstáli vo svojich skúškach. Všetkými týmito spôsobmi môžeme zakusovať predchuť neba. A vďaka nim sa tiež upevňuje naša nádej. Život je niekedy ťažký a všetci dobre vieme, aké to je, keď sa začne vytrácať nádej. Ak pocítiš, že sa to deje, neupadni do zúfalstva či frustrácie. Ježišova prítomnosť v Eucharistii, vo Svätom písme a v iných ľuďoch sú záchranné laná, ktoré ti Boh podáva. Chyť sa ich a nepusť ich z rúk!                 
 Pane, do teba vkladám svoju nádej !upravené SMN)

Majme sa teda veľmi na pozore, aby sme sa nestali jedným z kritických ctiteľov, ktorí ničomu neveria, ale kritizujú všetko; jedným zo škrupulóznych ctiteľov, ktorí sa z rešpektu pred Ježišom Kristom boja, že by mohli svätú Pannu až príliš uctievať; jedným z vonkajších ctiteľov, ktorí vkladajú csvelú oju pobožnosť iba do vonkajších spôsobov; jedným z domýšľavých ctiteľov, ktorí pod zámienkou svojej falošnej oddanosti svätej Panne zahnívajú vo svojich hriechoch; jedným z nestálych ctiteľov, ktorí ľahkomyseľne striedajú svoje pobožnosti alebo ich i pri najmenšom pokušení úplne zanechávajú; jedným z pokryteckých ctiteľov, ktorí vstupujú do bratstiev a nosia znaky svätej Panny, len aby ich ľudia považovali za dobrých; a nakoniec jedným z vypočítavých ctiteľov, ktorí sa k nej utiekajú, len aby boli uchránení od telesného zla alebo aby dosiahli časné dobrá.  (O pravej úcte k Panne Márii – sv. Ľudovít Maria Grignion z Montfortu)

Žijeme v čase celosvetovej pandémie.Iste mnohých napadne myšlienka, prečo to Boh na nás  dopustil.
Veď sme veriaci, sme Božie deti, žijeme podľa Božích prikázaní a pod. Prečo ?
Už v staroveku bola častou námietkou voči Bohu problematika zla, jednoducho že sa zlé veci často stávajú dobrým ľuďom. Prečo tomu Boh nezabráni?
Starovekí cirkevní otcovia túto neľahkú otázku dávali do súvisu s Božou prozreteľnosťou. Ich postoj sumarizuje Katechizmus Katolíckej cirkvi: „To, že Boh dopúšťa fyzické a morálne zlo, je tajomstvo. Boh ho objasňuje skrze svojho Syna Ježiša Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, aby zvíťazil nad zlom. Viera nám dáva istotu, že Boh by nedopustil zlo, keby aj z neho napokon nevyvodil dobro cestami, ktoré budeme úplne poznať až vo večnom živote“ (KKC 324).
Inými slovami, Boh dopúšťa zlo preto, lebo ho vie zakomponovať do svojho plánu, aby z toho nakoniec vzišlo definitívne dobro. My to zoči-voči nešťastiu a zdanlivej nezmyselnosti nevidíme, ale Boh vidí ďalej než my. On je režisér, ktorý všetko vedie ku skvelému koncu.
Najznámejší príklad zo Starého zákona, ako Boh vie aj zo zla vyťažiť dobro, je príbeh Jozefa Egyptského, ktorého bratia predali do otroctva (porov. Gn 37, 18 - 36). Bolo to zlo, ktoré na ňom spáchali, no nakoniec Boh toto zlo využil v prospech záchrany Jozefových bratov, ktorí by inak pomreli hladom. 
Najväčšie zlo, ktoré ľudstvo spáchalo, je potupná smrť Božieho Syna. Každý svojimi hriechmi máme na nej podiel. Boh mohol zabrániť potupnej smrti, ale neurobil to. Ježiš podstúpil ponižujúcu smrť, aby nás spasil, a tak sa z tohto najväčšieho zla stalo najväčšie dobro, a preto veľkonočná liturgia môže aj prvý hriech našich prarodičov ospevovať ako „felix culpa – šťastná vina, pre ktorú k nám prišiel taký vznešený Vykupiteľ“.        Boh má všetko v rukách, on bude mať posledné slovo, on vie všetko obrátiť na dobro a všetkému dať zmysel. Lebo on sám je zmysel všetkého: zmyslom stvorenia, zmyslom života i smrti.
Panna Mária nestrácala dôveru v Boha ani vtedy, keď pod krížom čelila najväčšiemu zlu v svojom živote - nezmyselnému utrpeniu a smrti svojho Syna. Dôvera v Boha jej dávala silu, aby obstála v tomto ťažkom okamihu s nádejou, že keď to Boh dopustil, má to nejaký zmysel a ten sa raz stane zrejmým. Stalo sa, keď Ježiš vstal z mŕtvych.
Čím viac človek dôveruje Bohu a jeho prozreteľnosti, tým viac sa stáva prozreteľnejším a vie v svojom živote urobiť správne voľby a kroky, ktoré sa na prvý pohľad môžu zdať ako nezmyselné a nešťastné rozhodnutia, no nakoniec sa ukážu ako správne a stanú sa požehnaním.
(úprava KN č.15/16)