Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. (Jn 3, 16)

Otcova láska k nám ide do krajnosti. On sám sa mohol stať človekom a zomrieť za nás. Ale on dovolil, aby sa to stalo jeho synovi. Otec nás miluje. A Ježišovo srdce je obrazom Otcovho srdca. Aký väčší dôkaz o Božej láske ešte človek potrebuje? Čo viac ešte mal Otec urobiť, aby nás presvedčil, kým pre neho sme? Otcova láska k nám je taká veľká ako jeho láska k Ježišovi Kristovi. Sám Ježiš to hovorí. „Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa.“ (Jn 17, 23)
 Slovo č. 11 / 2020  Autor: Mgr. Slavomír Palfi                                                                                                                                                                                         

Desať dní po sviatku Ježišovho Nanebovstúpenia oslavujeme zoslanie Svätého Ducha - Turíce. Ako to bolo v prvé Turíce vieme. Ježiš pred svojim nanebovstúpením hovoril svojim priateľom o ich budúcom poslaní, o tom, ako majú v celom svete o ňom svedčiť a robiť zo všetkých ľudí jeho učeníkov. Úloha ťažká, zdanlivo nesplniteľná pre túto hŕstku jednoduchých, nevzdelaných Izraelitov. Ale ich hneď upozorňuje, aby ostávali v meste a čakali, kým nebudú vyzbrojení mocou zhora, Svätým Duchom.
V deň Turíc Duch v sprievode viditeľných znamení prichádza a začína svoje obrovské dielo, ktoré trvá až dodnes a na ktorom máme mať aj my účasť. Učeníci vychádzajú spoza zamknutých dverí, hlásajú evanjelium, krstia, robia znamenia a zázraky.
                       Na Turice sa rodí Cirkev, ktorej dušou je Svätý Duch.
Dary Ducha sú rôzne a mali by sme po nich túžiť. Sú i celkom mimoriadne dary, spojené so zázrakmi, sú však aj také bežnejšie, skoro nenápadné, ktoré však v nás prinášajú ovocie kvalitného života.
Sv. Pavol v liste Galaťanom píše o ovocí Ducha, ktorým je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť a zdržanlivosť.
        Zo všetkých týchto vzácnych a hodnotných darov Ducha Svätého najdôležitejšia je láska.
Nie je nič dôležitejšie, ako láska. Bez nej sme pred Pánom ničím, hoci by sme si u ľudí aj vyslúžili všelijaké uznania. A z toho sa raz aj budeme každý za seba zodpovedať, či sme milovali Boha nadovšetko a blížneho, ako seba samého.
Existuje jeden zaujímavý spôsob, ako preveriť stav našej lásky. Skúsme sa zamyslieť, čo v nás vyvolávajú chyby našich blížnych. Nie nejaké abstraktné chyby niekoho vzdialeného, ale celkom konkrétne, reálne chyby ľudí, ktorí sú nám blízki. Chyby, ktorých následky musíme na vlastnej koži znášať. Ak nás tieto chyby moc zraňujú, alebo rozčuľujú, potom chyba je v našom vnútri. a. Jedno príslovie hovorí: „Láska je slepá.“ A je to veľká pravda. Láska pozerá hlavne na dobro toho druhého a to menej dobré – slabosti a chyby, ktoré nutne má každý jeden človek – to dokáže láska prehliadnuť. Sme povolaní k láske. Ale máme milovať človeka, človeka konkrétneho, reálneho, človeka ako osobu, nielen to dobré na tom druhom. V deň Päťdesiatnice intenzívnejšie prosme o dary Ducha Svätého, prosme hlavne o ten dar najdôležitejší, prosme o dar lásky. Nech pravá láska prenikne naše rodiny, náš národ, náš svet.             

Otázka neba teda nie je otázkou smeru, ale nasmerovanie. Máme byť nasmerovaní smerom hore… Dvíhať sa z hriechu, špiny a ľudskej biedy… Byť stále vyššie a vyššie… Zušľachťovať seba, svoju osobnosť… To dobré v nás nech je stále lepšie. Dary a talenty, ktoré sme dostali, nech sa rozvíjajú a stále lepšie slúžia dobru… Náš depozitovaný kapitál v nebi tak bude stále narastať… v nebi, tam, kde „ich neničí ani moľ, ani hrdza, ani zlodeji sa tam nedobýjajú a nekradnú. Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“ (Mt 6, 20-21)

Sviatok Narodenia Pána je vyvrcholením týždňov príprav a očakávania. Celá tá sviatočná atmosféra - slávnostná liturgia, výnimočné jedlá, rodinné návštevy - je úžasná.
Potom sa to však skončí. Život sa opäť vráti do starých koľají a plynie monotónne ďalej. Aj Mária prežívala niečo podobné. Zjavil sa jej archanjel Gabriel a zvestoval jej narodenie Pána. Lukáš však už ledá, že „anjel potom od nej odišiel“ (Lk 1, 38). Mária ešte zrejme nejaký čas prežívala bázeň a úžas, no chtiac-nechtiac sa musela aj ona vrátiť k obyčajnému každodennému životu. S tým, čo vedela, musela aj ďalej normálne variť, upratovať, ťahať vodu z dedinskej studne, prať. Áno, Boh v nej vykonal nezabudnuteľné veci, no svet sa neúprosne točil ďalej.

Anjel od Márie síce odišiel, no ona na jeho posolstvo nezabudla. Určite premýšľala o tom, čo znamená, že je „milosti plná“ a že „ju moc Najvyššieho zatieni“ (Lk 1, 28. 35). Určite neustále myslela na dieťa, ktoré má porodiť, a ktoré bude „sväté a bude Boží Syn“ (Lk 1, 35). Mária prijala Božie slová bez výhrad. Teraz nastal čas, aby v nej tieto slová rástli a formovali jej srdce; rovnako ako sa v jej lone formovalo a rástlo zvestované Božie dieťa.
Skúsme to aj my! Takmer tri týždne sa už intenzívne pripravujeme na Vianoce. Možno sa Boh prihovára aj tebe alebo ťa v srdci nabáda, aby si vykročil určitým smerom. Možno v tebe rastie jeho slovo, no zatiaľ sa akoby nič nedeje. Máme však ešte štyri dni pripravného obdobia - a po nich celé Vianoce!
A potom čo? No nič; život sa vráti do normálu. Podobne ako Mária, aj ty sa však môžeš vracať do prežitých chvíľ a premýšľať o nich. Napíš si všetko, čo ti v tejto súvislosti zíde na um, najmä to, ako Boh teraz v tvojom živote konal: možno prežívaš viac pokoja počas svätej liturgie alebo sa ti darí lepšie odmietať pokušenia; možno ťa oslovil určitý verš z Písma alebo si sa začal viac modliť na nejaký úmysel. Potom, keď nastanú „všedné dni“, môžeš nad týmto všetkým premýšľať a nechať v sebe Ježiša ďalej rásť.  (upravené SMN)