Desať dní po sviatku Ježišovho Nanebovstúpenia oslavujeme zoslanie Svätého Ducha - Turíce. Ako to bolo v prvé Turíce vieme. Ježiš pred svojim nanebovstúpením hovoril svojim priateľom o ich budúcom poslaní, o tom, ako majú v celom svete o ňom svedčiť a robiť zo všetkých ľudí jeho učeníkov. Úloha ťažká, zdanlivo nesplniteľná pre túto hŕstku jednoduchých, nevzdelaných Izraelitov. Ale ich hneď upozorňuje, aby ostávali v meste a čakali, kým nebudú vyzbrojení mocou zhora, Svätým Duchom.
V deň Turíc Duch v sprievode viditeľných znamení prichádza a začína svoje obrovské dielo, ktoré trvá až dodnes a na ktorom máme mať aj my účasť. Učeníci vychádzajú spoza zamknutých dverí, hlásajú evanjelium, krstia, robia znamenia a zázraky.
                       Na Turice sa rodí Cirkev, ktorej dušou je Svätý Duch.
Dary Ducha sú rôzne a mali by sme po nich túžiť. Sú i celkom mimoriadne dary, spojené so zázrakmi, sú však aj také bežnejšie, skoro nenápadné, ktoré však v nás prinášajú ovocie kvalitného života.
Sv. Pavol v liste Galaťanom píše o ovocí Ducha, ktorým je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť a zdržanlivosť.
        Zo všetkých týchto vzácnych a hodnotných darov Ducha Svätého najdôležitejšia je láska.
Nie je nič dôležitejšie, ako láska. Bez nej sme pred Pánom ničím, hoci by sme si u ľudí aj vyslúžili všelijaké uznania. A z toho sa raz aj budeme každý za seba zodpovedať, či sme milovali Boha nadovšetko a blížneho, ako seba samého.
Existuje jeden zaujímavý spôsob, ako preveriť stav našej lásky. Skúsme sa zamyslieť, čo v nás vyvolávajú chyby našich blížnych. Nie nejaké abstraktné chyby niekoho vzdialeného, ale celkom konkrétne, reálne chyby ľudí, ktorí sú nám blízki. Chyby, ktorých následky musíme na vlastnej koži znášať. Ak nás tieto chyby moc zraňujú, alebo rozčuľujú, potom chyba je v našom vnútri. a. Jedno príslovie hovorí: „Láska je slepá.“ A je to veľká pravda. Láska pozerá hlavne na dobro toho druhého a to menej dobré – slabosti a chyby, ktoré nutne má každý jeden človek – to dokáže láska prehliadnuť. Sme povolaní k láske. Ale máme milovať človeka, človeka konkrétneho, reálneho, človeka ako osobu, nielen to dobré na tom druhom. V deň Päťdesiatnice intenzívnejšie prosme o dary Ducha Svätého, prosme hlavne o ten dar najdôležitejší, prosme o dar lásky. Nech pravá láska prenikne naše rodiny, náš národ, náš svet.             

Otázka neba teda nie je otázkou smeru, ale nasmerovanie. Máme byť nasmerovaní smerom hore… Dvíhať sa z hriechu, špiny a ľudskej biedy… Byť stále vyššie a vyššie… Zušľachťovať seba, svoju osobnosť… To dobré v nás nech je stále lepšie. Dary a talenty, ktoré sme dostali, nech sa rozvíjajú a stále lepšie slúžia dobru… Náš depozitovaný kapitál v nebi tak bude stále narastať… v nebi, tam, kde „ich neničí ani moľ, ani hrdza, ani zlodeji sa tam nedobýjajú a nekradnú. Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“ (Mt 6, 20-21)